V čase uprostred jesene sa dá ísť dokonca do stredísk, ktoré v čase sezóny sú preplnené a vôbec v nich nepociťujete atmosféru hôr, ba práve naopak. V tom čase sa snažíte zaparkovať a hneď preč niekam do dolín a na niektorý z vrcholov.
Dokonca aj Štrbské Pleso mimo sezónu uprostred týždňa ponúka pokoj. Stáva sa miestom, kde hneď cítite, že ste v horách. Nízka návštevnosť umožňuje absolvovať jednu z kratších tatranských trás. Je to okruh Mlynickou dolinou s prechodom cez Bystrú lávku do Furkotskej doliny. Je to veľmi príjemná trasa aj pre tých menej zdatných. Trasa vedie priamo od skokanských mostíkov k vodopádu Skok, ďalej dolinou až k Capiemu plesu. Náročnejším výstupom s prevýšením sa dostáva k Bystrej lávke. Bystrá lávka je vlastne sedlo, v ktorom sa prekonáva bočný hrebeň Solísk. Návrat je Furkotskou dolinou buď až tatranskej magistrále vedúcej na Štrbské Pleso alebo po absolvovaní hornej časti Furkotskej doliny sa dá odbočiť k Chate po Soliskom a tu využiť lanovku. Mnohí práve túto možnosť to využívajú.
Žlto značený okruh je jednou z mála trás, ktorá má odporúčaný smer prechodu. Ja sa s týmto doporučením plne stotožňujem. Výstup Mlynickou dolinou je krajinársky veľmi hodnotný. Vysoko zatrávnená Mlynická dolina je krajšia ako chladná skalnatá Furkotská. Aj záverečný výstup od Capieho plesa do Bystrej lávky je krajinársky príťažlivejší ako z opačnej strany. Jedinou výhodou prečo mnohí volia trasu opačne je, že si znížia náročnosť výstupu vyvezením sa lanovkou na Chatu pod Soliskom.
Prvou etapou je dostať sa ku skokanským mostíkom a pokračovať stále ďalej. Asfaltová cesta postupne prechádza v lesnú cestu a tá sa neustále zužuje až sa premení na lesný chodník. Tu už vládne pokoj lesa. Chodník len mierne stúpa. V letnom období je bežné stretnúť rodinky s deťmi alebo dôchodcov aj v pokročilom veku. Kto si dá námahu a nevenuje sa spoločníkom môže sa vytešovať skutočnej kráse lesa. Najkrajšie sú miesta, kde les stráca silu a postupne redne. Tu je už premiešaný s kosodrevinou. Práve na pomedzí lesa a kosodreviny má svoje miesto borovica limba. Je to ozaj krásny strom a po zásluhe jeden zo symbolov Tatier. Fyzickú krásu stromu umocňuje skutočnosť, že dokáže odolávať tým najnepriaznivejším podmienkam počasia. Krásne sú aj poškodené, zdeformované limby prežívajúce v tých najmenej pohostinných miestach. Naviac je to strom známy svojou dlhovekosťou.
Stále redší les otvára výhľady na scenériu vrcholov po oboch stranách údolia. Cesta hneď ľahšie ubieha. V diaľke vidieť skalný prah, z ktorého padá vodopád. Tu už naplno cítite krásu Vysokých Tatier, ktorú nemôže nahradiť iné pohorie Slovenska.
Chodník sa krúti kosodrevinou a už len očakávate keď sa objaví vodopád. Pre mnohých je vodopád Skok konečnou zastávkou. Ideálne miesto na fotenie. V letnom období býva priestor pod vodopádom doslova preplnený.
Niekde z miest pod vodopádom Skok je plánovaná ferrata na vrchol Predného Soliska. Pre menej znalých ferrata je zaistená cesta v zložitom skalnom teréne. V nemecky hovoriacich krajinách je pre takúto cestu používaný názov klettersteig. Pre zaistenie sa používajú reťaze, laná a kramle. Práve k lanám vedeným v zložitých úsekoch sa lezci istia pomocou ferratových úväzov s karabínami. Tieto úväzy, v súčasnosti už ako ferratové sety sú špeciálne prispôsobené pre lezcov so slabšími skúsenosťami. Dávajú návštevníkom istotu zachytenia v prípade pádu a zníženie poranení riešením „brzdy“. Brzda tlmí pád a tým znižuje následky pádu. K nevyhnutnému vybavenie patrí prilba a topánky s vibramovou podrážkou. Určite treba zobrať rukavice, napríklad cyklistické. Poranená koža na dlani býva častou odmenou, ktorú si lezci odnášajú po zdolaní ferraty. Použitie vybavenia je hlavne v nemecky hovoriacich krajinách nutnosťou. V prípade úrazu a zásahu záchranárov ak sa zistí, že obeť nemala dostatočné vybavenie poisťovne zásah nepreplácajú. Obtiažnosť zaistených trás je hodnotená od A do E. Závisí od technickej náročnosti lezenia a exponovanosti terénu, ktorým trasa prechádza. Pripravovaná ferrata je obtiažnosti C. Je to asi stredná obtiažnosť, ktorá umožňuje absolvovanie trasy aj menej skúseným lezcom bez náročných exponovaných úsekov. V zahraničí sú ferraty veľmi populárne. Myšlienka budovania ferrat prišla z talianskych Álp, kde mnohé z nich sú doslova legendárne. Je túžbou mnohých turistov zdolanie týchto legiend ako napríklad Tabaretta alebo Via de la Bocchette. V súčasnosti sú budované po celých Alpách a mnohé lokality sa predháňajú obtiažnosťou cesty. Vybudovanie ferraty na Predné Solisko určite zvýši atraktívnosť a rozšíri možnosti športového vyžitia v pohorí. Nepoškodí krajinu, okrem samotnej výstupovej trasy bude pre priblíženie a zostup využívať jestvujúce chodníky. Nakoniec aj podmienky pre riešenie mimoriadnych situácii sú v tejto oblasti ďaleko priaznivejšie ako v odľahlých, ťažko prístupných miestach. Rozvíjaním takéhoto využitia pre návštevníkov by sa mal rozvoj Tatier uberať. Zachovať Tatrám vysokohorský ráz, vytvárať podmienky pre aktivity, ktoré k horám patria a sú v nich prirodzené. Komerčné aktivity presunúť na podhorie.
Vodopád Skok padá z výrazného skalného prahu, nad ktorým je položené Pleso nad Skokom. Výstup k plesu je vedený chodníkom, ktorý v hornej časti je istený reťazami. Prechádza v týchto miestach po skalných platniach. Nie je to nijak obtiažne alebo rizikové miesto za bežných podmienok. Nebezpečným sa stáva za mokra pri nevyhovujúcej obuvi návštevníkov a predovšetkým pri nízkych teplotách. V poobedných hodinách dolina dostane do tieňa a stekajúca voda sa premieňa na ľadovú glazúru. Chodník je vedený veľmi dobre tak, že v hornej časti sa dostáva k potoku, ktorý sa mení vo vodopád. Tí odvážnejší, ktorí netrpia závraťou si môžu dopriať pohľad zhora na prúd padajúcej vody.
Pleso nad Skokom je veľmi príjemným miestom na zastavenie sa. Doporučujem aj tým, ktorý sa vyberú len k vodopádu aby vydali trochu námahy a absolvovali krátky, atraktívny výstup k plesu. Dolina má už úplne iný ráz. Končí kosodrevina, ktorá je už len v nesúvislých skupinách. Prevládajúca tráva dáva tejto časti Mlynickej doliny osobité čaro predovšetkým v jesenných mesiacoch, keď mení farbu. Skoro samozrejmosťou sú pasúce sa skupinky kamzíkov, ktorí neraz sa dostávajú do blízkosti chodníka alebo križujú chodník pred návštevníkmi.
Od Plesa nad Skokom chodník vedie dnom doliny, nenáročným stúpaním. Dolinu lemujú bočné hrebene Sólísk a Bášt. Najznámejším vrcholom je v hrebeni Bášt najvyšší vrchol Satan. Určite je to kvôli menu, ktoré zaujme aj laika. No dominantným vrcholom Mlynickej doliny je osamotený Štrbský štít. Stojí akoby uprostred, v závere doliny. Aj napriek tomu, že má miesto až na konci doliny je viditeľný zo Štrbského plesa a hoci aj z diaľnice. V tejto časti doliny sa stále mierne stúpajúci chodník už približuje k Štrbskému štítu. Svojou výškou 2365 m.n.m nie je žiadny velikán. Nie je ani výnimočný krásavec, ktorý zaujme výnimočnými tvarmi. Je to proste jeden z tatranských vrchol, ktorý sa však za svoj vzhľad nemusí hanbiť.
Teraz na ľahko dostupný vrchol nevedie značený turistický chodník. Štrbské Pleso by si určite zaslúžilo sprístupnenie Štrbského štítu. Keď sa to zoberie v blízkosti Štrbského Plesa nie je žiadny vrchol, ktorý je prístupný. Samozrejme ak prehliadneme Predné Solisko, ktoré nijak neoslní výškou. Každý naň vystupuje od Chaty pod Soliskom po vystúpení z lanovky. Kriváň, Rysy alebo Kôprovský štít sú ďaleko a vyžadujú si dlhý nástup. Práve Štrbský štít by bol lákadlom pre mnohých turistov. Zavďačil by sa predovšetkým pre tým, ktorí nie sú vybavení kondíciou a tým starším, ktorí si chcú ešte užiť radosti z výstupu na vrchol. Sprístupnenie vrcholu by jednak prilákalo ďalších návštevníkov no zároveň by rozložilo návštevnosť na novú lokalitu. Problémom je zrejme vybudovanie chodníka, ktorý by priviedol návštevníkov na vrchol. Bez jednoznačne vedenej trasy hrozí poškodenie terénu neorganizovaným pohybom množstva návštevníkov.
Doteraz príjemne stúpajúci chodníček sa dostáva k prudšiemu stúpaniu k Capiemu plesu. Toto miesto je vryté v histórii Vysokých Tatier. Začiatkom leta v roku 1979 tu havaroval záchranársky vrtuľník. Záchranári boli privolaní na pomoc turistke, ktorá nakoniec sama dokrivkala na Štrbské Pleso. Vrtuľník sa zachytil o skaly pri plese a trosky sa zrútili asi o 100 nižšie. Havária si vyžiadala 7 obetí. 5 z radov záchranárov, členov Horskej služby a 2 pilotov. Bolo to v čase keď používanie vrtuľníkov na záchranu bolo v počiatkoch. Na záchranu sa nepoužívali vhodné typy vrtuľníkov. Tragédia v tom čase malá výnimočnú pozornosť médií po celom Československu. Dnes je na mieste dopadu trosiek pamätná tabuľa s menami zosnulých. Toto miesto si zaslúži krátke zastavenie.
Kratším strmým výstupom sa dostaneme na terasu Capieho plesa. Hneď po výstupe sa pleso objaví priamo pred nami. Podľa farby kameňov lemujúcich vodu sa zdá ako by vody v plese ubúdalo. Vraj je to sezónna záležitosť. Verme tomu. Kulisu za plesom tvorí nevýrazný hrebeň. Nikoho ani nenapadne, že nad Capím plesom leží ešte ďalšie menšie Okrúhle pleso. Chodník prechádza cez mohutné skaly, ktoré v dávnej minulosti natlačili ľadovce. Dostáva sa na svah hrebeňa a začína prudko stúpať niekam hore, kde je prechod cez hrebeň, najvyšší bod trasy - Bystrá lávka.
Strmé stúpanie nás už vedie k prechodu cez hrebeň. Je dobre vedené a schodné aj pre priemerne zdatného turistu. Pre tých s menšou kondíciou sú vhodné miesta, kde sa dá oddýchnuť. Oddych treba využiť na čím ďalej tým viac otvorenejší výhľad. Objaví sa už aj Okrúhle pleso. V horných partiách výstupu sa postupne odkrývajú výhľady na vzdialené vrcholy v hlavnom hrebeni – Mengusovské štíty alebo Vysokú. Z ničoho nič sa turista dostane na miesto kde odbáča zreteľný chodník. Odbočka je označená výraznými zákazovými tabuľami STOP. Je to chodník vedúci k Furkotskému štítu. Z tejto križovatky chodníkov je na Bystrú lávku je to už len kúsok.
Prechod Bystrou lávkou je prirýchly. Nečakane sa objaví prechod. V samotnom mieste prechodu nie je miesto na dlhšiu zastávku. Naviac, výhľad je tu už značne obmedzený. Nie je vhodné na fotografovanie. Vlastne ani nemáte čas sa rozlúčiť pohľadom s Mlynickou dolinou. Už zostupujete chodníkom po suťoviskovom teréne do Furkotskej doliny až niekam nad Vyšné Wahlenbergovo pleso. Tu je čas na zastavenie a podrobnú prehliadku záveru doliny.
Pri prvom pohľade do Furkotskej doliny upúta pomerne veľké Vyšné Wahlenbergovo pleso s hrebeňom Ostrej. Zostup hornou časťou doliny je skackanie po kameňoch chodníka vedeného okolo Wahlenbergových plies. Pod terasou Výšného plesa je rozlohou menšie Nižné Wahlenbergovo pleso. Skalnatý terén je pustý, len postupne prestriedaný trávou.
Prechod cez Bystrú lávku má jednu nevýhodu,. Je to prechod bez dosiahnutia niektorého z vrcholov. V blízkosti je Furkotský štít. Dávnejšie trasa viedla cez sedlo v tesnej blízkosti štítu. Oficiálne sa na vrchol nesmelo. Chodil tam ale každý. Zrejme z dôvodu zabránenia erózii terénu bola trasa presunutá tak ako je tomu dnes. Po pravde, tento značený okruh by si zaslúžil výstup na Furkotský štít a následný zostup do Furkotského sedla. Z vrcholu je pekný kruhový výhľad. Výhľad predovšetkým do Nefcerky – doliny pod vrcholom uzatvorenej pre akékoľvek aktivity s Terianskými plesami. Že sa na Furkotský štít a do Furkotského sedla chodí aj napriek zákazu aj dnes je zrejme z používaného chodníka.
Až pomerne hlboko sa zmení prevládajúci skalnatý charakter doliny na trávnatý. Ďalším miestom vhodným na oddych je Škutnastá poľana. Je to divné meno, márne sa snažím ale doteraz neviem k čomu tento názov priradiť. Je to ďalšie pekné miesto s výhľadmi na okolité svahy, kde môžete rátať koľko kamzíkov objavíte. Trochu nižšie je odbočka k Chate pod Soliskom s konečnou stanicou sedačkovej lanovky. Je to voľba, ktorú trasu si vybrať. Ani od chaty však nie je povinnosť sa odviesť lanovkou. Dá sa schádzať aj poctivo chodníkom po svahu zjazdovky až k Štrbskému plesu. Táto alternatíva poskytuje výhľady na Štrbské pleso a kotlinu ohraničenú v diaľke hrebeňom –Nízkych Tatier. Tí, ktorí si chcú dokončiť zostup dolinou sa dostanú do lesa a zakrátko na tatranskú magistrálu.
Jednou z možností ako rozšíriť turistické trasy v oblasti Štrbského plesa je sprístupniť Sedielkový prechod. Bočný hrebeň Ostrej je ukončený Sedielkovou kopou, ktorá naväzuje na hrebeň trávnatým sedlom. Kedysi športovci reprezentanti počas sústredení využívali tento zabudnutý chodníček na kondičné behy.
Poslednou, našťastie krátkou etapou je tatranská magistrála. Pohyb po tatranskej magistrále v tejto časti nie je nijak úchvatný. Je to len torzo lesa, ktorý sa ešte nespamätal po kalamite. Stromy, ktoré odolali sile víchrice sú už len pahýle zničené kôrovcom. Treba to mať čo najrýchlejšie mať za sebou. Dokončiť tak žltoznačený okruh cez Mlynickú a Furkotskú dolinu.
Prechod cez Bystrú lávku nepatrí k tým náročným. Pre zdatných je to možnosť zregenerovania medzi náročnými túrami. Pre tých ostatných poskytuje možnosť voľby podľa náročnosti. Tí najmenej odvážni končia pri vodopáde Skok. Iní sa odvážia k Plesu nad Skokom a časť až Capiemu plesu. Netreba sa báť absolvovať celý prechod. Prinesie veľa nezabudnuteľných okamihov a určite sa sem budete chcieť vrátiť.
