V škole nás v čase socializmu učili o vďake našim osloboditeľom. Do pamäte nám vtĺkali hrdinského vojaka s červenou zástavou, s vítajúcou dievčinou s plnou náručou orgovánov. Nikto sa nezaoberal o tom ako skutočne prebiehali tieto dni. Zostali však spomienky blízkych. Nesmú byť zabudnuté.
Fronta sa blížila k mestečku na Považí. Pokoj sa z mestečka vytratil. Všade bolo cítiť nepokoj, strach. Ulice, námestie sa vyprázdnili.
Odkiaľ to tí ľudia vedeli čo ich čaká, že sa treba báť a nie tešiť?
Dedo, v tom čase v zrelom veku pred päťdesiatkou. Človek ktorý by ani muche neublížil. Živnostník. Vedel, že ho čaká jedna z najťažších chvíľ v živote. Sedel za veľkým stolom v strede miestnosti. Dedo na jednej strane stola, vstupné dvere z druhej, oproti stolu. Bol bledý, krvi by sa mu človek nedorezal.
V miestnosti bolo šero. Vysoké okná boli z vonka obité hrubými doskami. Z vnútra zavreté masívnymi drevenými okenicami. V jednom okne bola moja mama. V druhom okne moja stará mama. Do miestnosti sa svetlo dostávalo len cez presklené vonkajšie dvere z priedomia.
Krik z ulice sa približoval. Napätie vrcholilo. Z hrmotom sa otvorila brána. Z dvora bolo počuť hlučné kroky. Za dverami sa objavila postava. Dvere sa rozleteli. Do miestnosti vošiel vojak. Chvíľu postál, zvykal si na prítmie. Dedo v šere rozoznal špinavého chlapa v dotrhanej uniforme. V ruke namierený samopal. Jedna aj druhá ruka plná náramkových hodiniek. Na pleci prehodený pár topánok, na druhom poloprázdne vrece.
S napätím pozerali na seba. Nikto sa nezmohol na slovo. Trvalo to snáď večnosť. Dedo ani nevedel ako vstal. Vojak sa spamätal a začal sa rozhliadať po miestnosti. Pomaly začal obchádzať stôl. Ako obchádzal stôl, stôl rovnako obchádzal aj dedo. Vojak vyhádzal skriňu, rozhádzal posteľ, nezabudol sa nazrieť pod ňu. Vojak sa dostal ku kredencu. Zrak mu padol na budík. Taký veľký, okrúhly, pochrómovaný, so zvončekmi, s veľkým ciferníkom a fosforeskujúcimi ručičkami. Ručičky v prítmí svetielkovali. To vojaka zaujalo. Bolo vidieť, že zabudol na svet okolo seba. Napätie zo stretnutia sa vytratilo. Rozrušený pozeral na budík. Nevedel odtrhnúť oči od ručičiek. Zobral ho do oboch rúk. Dedo sa spamätal. Obišiel stôl a pristúpil k vojakovi. Dedo z opačnej strany budíka začal otáčať ručičkami. Údiv vojaka vzrástol. Aj on chcel otáčať ručičkami. Uchvacovalo ho to. Dedo opäť zobral budík vojakovi a nastavil zvonenie. Ručičkami natáčal až do chvíle, keď budík začal zvoniť. Vojak sa na moment strhol. Preľaknutie sa vrátilo v údiv. Dedo naznačoval ako natiahnuť budík, ako nastaviť zvonenie. Dal vojakovi budík do rúk, pomáhal mu s otáčaním ručičiek. Keď sa to vojakovi podarilo, na jeho tvári bolo vidieť nadšenie.
Dedo začal ovládať situáciu. Pomaly vytláčal vojaka k dverám. Ten neustále otáčal ručičkami. Dedo vytlačil vojaka cez dvere na dvor a nasmeroval ho k bráne. Až pred pootvorenou bránou vojak vložil budík do vreca. Dedo s opakujúcimi slovami „Je to tvoje“ pretlačil vojaka cez bránu. Z vonka prichádzalo stále pokrikovanie. Za zavretou bránou počul čosi ako „Zdes bezopásno!“ Ruch z vonku sa začal presúvať ďalej. Celý zvyšok dňa bolo počuť pohyb vojakov a vozidiel.
Mama so starou mamou strávili celú noc v oknách. Na druhý deň vojsko odišlo. Z deda sa stal hrdina. Len budík, ten určite nemal dlhý život.
Z deda, doteraz považovaného za slabocha sa stal hrdina. Iní susedia nedopadli tak dobre ako dedo so starou mamou. Mnohí skončili dobití, ženy, dcéry zneuctené. Majetok zničený, rozkradnutý. Ľudáci poschovávaní po pivniciach, povalách a stodolách. Pre mnohých bol prechod fronty najhoršou životnou spomienkou.
Len doteraz sa s určitosťou nevie, či hrdinom bol dedo alebo budík.
Pre tých, ktorí neveria, že tomu bolo tak, pozrite si podrobnejšie slávnu fotografiu zo vztyčovania zástavy víťazov na Reichstagu v Berlíne. Ruky komandíra v pravom dolnom rohu.
Nebolo to všade tak. V západných Čechách postupujúce americké vojská poznali, že sú na území Čiech podľa postoja obyvateľov. Vyprázdnené nemecké obce nahradili jasajúci obyvatelia popri cestách, plné námestia vítajúcich obyvateľov. Len zo Sušice sa vydalo za amerických vojakov 7 dievčat.
