„Ahoj“, - pozdravil som sa s Babuľou, vlastne Máriou, spolužiačkou zo základnej školy. Pre všetkých bola Babuľa, inak sme ju neoslovovali. Patrila k tým naj dievčatám a dokonca sme jeden rok sedeli spolu v ľavici. Od konca školy sme vlastne ani nevideli.
Bolo popoludnie a ako po každé som sa ponáhľal z práce domov. Ani neviem prečo ma cesta zaviedla na Krížnu ulicu, na miesta kde som vyrastal. Dávno som tu nebol, nechodieval som tadiaľ.
„Ideš na demonštráciu?“ – spýtala sa ma. Prekvapila ma táto otázka. V tom čase sa na demonštrácie nechodilo. Chodilo sa výhradne manifestovať. Na 1.mája, vlastne vtedy už ani iné príležitosti neboli. V socialistickej krajine sa nedemonštruje.
V ČSSR vládol kľud. Vlastne to nebol kľud ale akési napätie, ktoré bolo všade. Každý čakal čo bude, niečo sa musí stať. Všade okolo to vrelo. Socialistický tábor sa rozkladal. Prebiehala perestrojka, ktorá mala zmeniť to čo sa zmeniť nedalo. V júni v Poľsku Solidarita ukončila vládu komunistickej strany, v Maďarsku sa už dlhšiu dobu presadzovali opozičné sily, otvárali sa hranice na západ, cez tie utekali východní Nemci. Iní utekali cez veľvyslanectvo v Prahe. Začiatkom novembra padol Berlínsky múr. To všetko sme sledovali zo spoľahlivých zdrojov - rakúskej televízii.
Len v ČSSR nič nepadlo a padnúť sa nechystalo. Nebolo toho kto to spraví.
„Večer je na Nám. SNP demonštrácia, vieš o tom?“ – nevedel som. Pracoval som ako projektant vo veľkej organizácii a tam vládol pokoj. Žiadne výnimočné protisocialistické aktivity, všetko v normále. Samé neškodné reči, trvajúce asi odjakživa. Už ako puberťák som si na také zvykal u Štajna.
„Hej, povrávalo sa, že v Prahe bola nejaká demonštrácia študentov. Vraj sa o tom zmienili aj v Televíznych novinách. Nie v hlavných, neskoro večer. Televízne noviny pozerám, len občas. Tie nočné vôbec.“
„Jasné, Česi tí sa nedajú. 2000 slov, Charta, Několik vět, majú to v génoch, zdokonaľované po generáciách. Prežil som rok vojny na Šumave, do Čiech chodím občas pracovne, čosi som zažil. Ale predsa, v tej Prahe to boli len študenti. Vlastne manifestovali pri príležitosti dňa študentstva, pripomenutia pamiatky popráv študentov nacistami.“ – tváril som sa, že som v obraze. Nebol som, nemal som ako byť.
Babuľa bola archivárka v rozhlase. To je iný svet. Nakrátko som jej závidel svet, v ktorom majú ľudia blízko k informáciách, k dianiu predovšetkým tomu v „pozadí“. Ja som žil vo svete, kde boli hlavnou témou plnenie agrotechnických termínov v záhradkách a domácky robené opravy osobných automobilov. Ostatné témy boli len akési alibistické, len aby sa niečo náhodou niekomu neželanému nedonieslo. Vedeli sme o čom sa môžeme rozprávať a ani nebolo toho, kto by zašiel nad rámec.
Osudové stretnutie so spolužiačkou sme zakrátko ukončili. To som ešte nevedel, že je osudové. Pobral som sa domov. Spočiatku ma myšlienka ísť na demonštráciu nelákala. Čo to môže byť za demonštráciu, veď režim to má pevne v rukách. Pred vyše rokom úspešne rozohnal Sviečkovú demonštráciu a po tom ostalo ticho. Veď to bolo len za občianske práva a slobodu cirkví. Otvorene proti režimu sa nepostavil nik. Čím ďalej som šiel do centra nedalo mi. Zmením trasu vedúcu k zastávke autobusu do Petržalky. Veď sa dá aj cez Nám. SNP. Bol som zvedavý na kordón policajtov, zátarasy, „vysokú organizovanosť“. Hlavne na organizátorov. Kto to môže byť? Kto si to dovolil? Kto chce mať problémy? Kto chce byť zatknutý?
Námestie bolo na prekvapenie nad očakávanie zaplnené. Dokonca bola aj tribúna, samozrejme iná ako na 1. mája. Predieral som sa hustnúcim davom či niekoho nestretnem. Stretol som spolužiaka zo strednej školy. Puco robil niekde na rendézy, roztrieďoval vlaky. Bol tam s kolegami, zobrali ma medzi seba. Rozbehla sa debata. Okamžite som sa zorientoval. Dostal som sa do dobrej spoločnosti. Boli to tí, ktorí vedeli o čom sa hovorí. Žiadny alibizmus, všetko na rovinu. Rečníkov sme ani veľmi nepočúvali. Vyslovovali zbožné priania, o ktorých vedel každý.
Zaujala nás iná vec. Kde sú policajti, jednotky špeciálneho útvaru, vodné delá? Nebolo ich. Z času na čas sme sa obzerali, z ktorého smeru sa objavia. Nič, vôbec žiadna snaha chrániť socialistické zriadenie. Prečo bolo tomu tak? Divné bolo aj to, že prišlo veľa ľudí. Odkiaľ sa to narýchlo dozvedeli? Kto rozšíril informáciu o demonštrácii? Komu sa podarilo dostať na rýchlo toľko ľudí? V časoch bez mobilov, internetu.
Vystúpenia sa skončili so sľubom, že zajtra sme tu opäť. Rozišli sme sa nezbití, nezaistení, normálne ako sa z práce chodí. Doma len pár slov, prečo som prišiel neskoro.
Na druhý deň v práci stále normálna atmosféra. Nebolo s kým sa baviť o zážitkoch. Zakrátko šéf si s kolegom začali potichu rozprávať – „Počul si, vraj bola včera demonštrácia“. Premýšľal som, či do rozhovoru zasiahnem. Po krátkom váhaní som sa rozhodol. Risknem to, spravím zo seba hrdinu. „Bol som na tej demonštrácii“. Na pár okamihov zostalo hrobové ticho. Bolo cítiť napätie, aká reakcia bude nasledovať. Moja hlasná veta zasiahla všetkých osem kolegov. Každý z nich to prijal inak. Poznali sme sa dobre. Všetci však čakali, čo na to šéf. Priviedol som ho do pomykova. Bolo cítiť, že váha ako reagovať. „Ty si tam bol? Kto tam vystúpil?“ „Nóóó... moderoval to Kňažko s Budajom. Prihovorili sa Huba, Feldek, Gál“ – snažil som si pospomínať. Kňažka poznal každý. Trochu sa vedelo o Ľubomírovi Feldekovi. Ján Budaj a Mikuláš Huba sa zviditeľnili ako ekológovia, ktorí si dovolili napísať akýsi článok Bratislava nahlas o znehodnocovaní životného prostredia. Osoba Fedora Gála bola neznáma. Samozrejme boli tam aj iní.
Prebehol krátky rozhovor. U šéfa bolo cítiť neistotu, obavu. Do dôchodku ešte zopár rokov, ktoré treba nejako preklenúť. Nikto z nás si nevedel predstaviť čo bude nasledovať.
V organizácii pracovalo cez 600 zamestnancov. Poznal som dvoch čo aktívne chodili na námestie. Tí ostatní tam zašli raz-dva krát, zo zvedavosti. Za to som sa s odstupom času dozvedel, vždy usmiaty Janko, vedúci vedľajšej skupiny je vlastne „učiteľ“. Vysokopostavený funkcionár stojaci mimo organizačnú štruktúru, ktorý z času na čas chodieval služobne na západ hoci tam mal brata, nie je Peter ale „Filip“. Vedúci nášho oddelenia, ktorého nebolo a vždy objavil až po niekoľkých mesiacoch nebol Michal ale „Matúš“ a bol dokonca agent.
Na námestie som prišiel opäť. Už bolo plnšie. Onedlho aj televízia začala vysielať prenosy. Dianie sa dostávalo na celé Slovensko.
Len bolo to divné. Prečo nezasiahla polícia? Povrávalo sa o milicionároch privezených autobusmi z celého Slovenska. Nebol žiadny pokus, žiadna snaha zvrátiť vývoj. Od kolegu som sa dozvedel „prísne dôvernú informáciu“. Na demonštrácii nie sme sami. V dave sú premiešaní štbáci. Po rokoch bolo zverejnené, že už prvá demonštrácia študentov v Bratislave prebiehala plne pod dohľadom príslušníkov štb. Nechali jej voľný priebeh, len kontrolovali situáciu. Určite zdokumentovali vedúce osobnosti, ktoré okamžite „rozpracovali“. Prečo asi? Aký majú potenciál vodcov ovládnuť dianie? Taká bola prax. Pre koho boli určené tieto informácie? Prečo nenastalo žiadne zatýkanie?
Onedlho sa rozšírila na námestí medzi účastníkmi demonštrácie správa, že na streche sú ostreľovači. Vyvolalo to otázky. Aký cieľ plnia, kto ich tam poslal, koho majú zlikvidovať, kto vydá pokyn k streľbe? Predsa ten alebo tí kto rozhodujú o zákroku predsa musia byť niekde blízko, určite za oknami v jednej z budov, sledovať dianie „na živo“. Musia dostávať informácie priamo z davu demonštrantov.
Kto bol tam za oknami? Pri sviečkovej demonštrácii v marci 1988 to bol skoro celý Ústredný výbor KSS. Danie sledovali z budovy Carltonu. Kto sledoval dianie teraz? Určite ich bolo už len zopár.
Príslušníci štb premiešaní v dave a aj ostreľovači na streche už neplnili úlohu ochrany socialistického zriadenia. Sami o tom nevedeli. Plnili príkazy tých za oknami. Tí za oknami mali jasný cieľ, ktorý mali rozpracovaný už dlhšiu dobu. Ich cieľom určite bolo :
Zabezpečiť si beztrestnosť
Dostať sa k čo najväčšej časti štátneho majetku
Vedeli, že to padne. Treba z pozadia kontrolovať situáciu a postupne ju ovládnuť.
My v dave a ani tí na tribúne sme nevedeli čo vlastne chceme. Určite odstrániť vedúcu úlohu strany to hej, ale čo bude potom a ako pokračovať ďalej nevedel nik. Väčšina z nás mala predstavu, že sa vymení vedenie organizácie, aparátčici odídu a nastúpia tí schopní. To sa nikde nikdy nestalo.
Tí za oknami nás nechali ešte zopár dní hrať sa na revolucionárov. Čakali kedy nastane ten správny okamžik. Čakali až sa dianie naplno rozbehne a oni ho začnú priamo usmerňovať.
V Čechách prebiehala Nežná revolúcia a na Slovensku sme si to len mysleli.
Tam za oknami určite bol aj ten, koho títo ľudia starostlivo pripravili. Ich tromf. Ten kto naplní ich ciele. Čakali, kedy príde vhodná chvíľa aby vystúpil na tribúnu a uchopil dianie do svojich rúk. Ako to pripravili, tak sa aj stalo. Výber osoby sa im skutočne podaril. Mal výnimočnú charizmu, schopnosť strhnúť dav, presvedčiť celé Slovensko. Vymazal z tribúny nepripravených amatérov. Keď vystúpil na tribúnu nikto námestí nevedel, že sa skončila ilúzia Nežnej revolúcie a začala éra mečiarizmu. Dav už neštrngal kľúčikmi za štát, v ktorom bude pravda víťaziť. Dav už nadšene štrngal za éru mečiarizmu. Éru pošliapavania práva, formovania oligarchistických skupín, utvárania mafiánskych bánd a pozadí rozkrádania štátneho majetku. Presne tak ako to mali pripravené tí za oknami. Zabezpečili si beztrestnosť. Dostali sa k obrovskému majetku. Z ich vôle bolo rozdelené Československo. Do dnešných dní ovládajú politickú situáciu, rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní. Nikto z občanov si nedovolí ukázať na nich prstom.
