„Už o tom vieš? To musíme ísť.“ - vošiel do našej kancelárie kolega s nadšeným výrazom v tvári. „Ide sa do Katovíc, poď ideme sa rýchle prihlásiť.“
Pracoval som krátky čas v organizácii patriacej pod železnice. Nebola to výkonná zložka a tak platy neboli nijak oslňujúce. Pracovné výkony zaostávali za platmi. Medzi viacerými benefitmi bola „režinka“, čiže voľný lístok na vlaky do celého sveta, čo v praxi znamenalo po Československu. Obľúbenými podujatiami, aj keď u mňa celkom nie, boli predchodcovia „team buildingov“. Tentoraz vo forme cesty za nákupom do Katovíc. Bol rok 1987. V Poľsku krachoval socializmus. Poľská ekonomika bola na dne. Kurz zlotého neustále padal. Naopak socialistické Československo bolo stále výkladnou skriňou socialistického tábora aj keď s krívajúcimi nohami. Správy o tom ako je lacno v Poľsku boli všeobecne známe. Vedela o tom svoje aj vláda a ako bolo v krajinách socialistického tábora zvykom zakázala voľný vstup do Poľska. Určite na požiadanie poľských súdruhov. Dokonca bolo zrušených aj niekoľko ťažko kontrolovateľných značkovaných turistický prechodov vo Vysokých Tatrách. Do Poľska sa smelo len na pozvanie. Pre železničiarov vybaviť pozvanie od poľských kolegov nebol žiadny problém. Ikonou pre nákupy boli Katovice. V tomto smere iniciatívna kolegyňa vybavila pozvanie na súdružskú výmenu pracovných skúseností so železničiarmi v Katoviciach. V ceste nám nič nebránilo. U kolegov z jedálnych a lôžkových vozňov sa vybavil ležadlový vozeň. Naplniť kapacitu aj keď v malej organizácii nebol žiadny problém. Samozrejme išli aj rodinný príslušníci. Kto sa nestihol prihlásiť včas mal smolu, mohol len závidieť.
Týždeň pre cestou organizácia nežila ničím iným len cestou do Katovíc. Prvým krokom a to dôležitým bola zodpovedná príprava. Spočívala v prenose informácií charakteru „jedna pani povedala“ ale tieto boli presné. Boli to informácie typu ako čo sa nesmie z Poľska vyvážať. Bolo toho dosť a k naj vychytávkovým tovarom patrili kožuchy. Nás sa to netýkalo, nemali sme tak vysoké ambície. Doma som to radšej nespomenul. Čo ak nasadím chrobáka do hlavy? Človek nikdy nevie. Keď sme tak prechádzali čo sa dá kúpiť a smie vyviesť, napadla ma myšlienka „Na čo tam vlastne ideme?“ Veď chudáci Poliaci už skoro nič nemajú, pritom nižšia kvalita ako u nás. To čo majú sa nesmie vyviesť. Ale ceny! Tie boli tým magickým lákadlom všetkých. Pri cenách sa rozpaľovali tváre. Ďalšou témou „prípravného školenia“ bola výmena peňazí. Koľko vlastne vymeniť? Menilo sa rovno po tisíckach. Pre pochopenie vtedajšej reality, vtedy som zarábal možno 3000 Kčs. Žiadne bankové priečinky. Všetko sa dialo na ulici. Sveta znalí odborníci prišli radili, že zloté nám vymenia ochotní šmelinári už vo vagóne. Len kurz nebude taký ako na ulici. Vo vagóne sa kurz pohyboval 1:25. Za tisícku sme dostali 25.000 zlotých. Úžasná suma, len čo za to? Na ulici sa dalo vymeniť aj v kurze 27.000 zlotých, no bolo riziko, že v roľke bankoviek bude zopár čistých papierikov. Komu sa potom sťažovať? Medzi ďalšie témy prípravného školenia patrilo – čo sa dá kúpiť, čo je najvýhodnejšie kúpiť, kde vo vozni schovať zakázaný tovar, koľko a aké veľké tašky si zobrať, koľko rezňov na cestu pripraviť,... No skrátka bolo toho na týždeň príprav skutočne veľa.
V piatok už v práci skoro nikoho nebolo. Večer sme mali na odstavnej koľaji pripravený ležadlový vozeň. Kto, v ktorom kupé s kým bude ubytovaný už bolo dávno dohodnuté. Dokonca, kto na ktorom lôžku bude ležať. Možno sa Vám to zdá smiešne, no bola to strategická dohoda. Na horných poschodiach spali tí, čo sa chystali previesť najrizikovejší tovar. Ubytovanie začalo džavotom väčšinou rodinných príslušníkov, ktorí sa poznali no dávno sa už nevideli. Alkoholu bolo striedmo, čakal nás vyčerpávajúci deň. Okolo pól noci nás pripojili k medzinárodnému rýchliku. To sme už spali. O prechode poľských hraníc sme ani nevedeli. Skúsení organizátori zájazdu vopred vyzbierali colné prehlásenia a potrebné doklady. Všetko „vybavili“ s colnou a pasovou kontrolu medzi dverami vozňa.
Zobudilo nás až energické otvorenie dverí kupé. Vo dverách stál mohutný chlap. Po poľsky nám vysvetľoval čo sme už dávno vedeli. Len sme tušili, čo nám po poľsky chce povedať. V kupé sme boli všetci rozhodnutí. Každý vyberal z peňaženky tisícku a obdržal roľku neznámych bankoviek. Tisícka za roľku. Hneď sme si skontrolovali či sú všetky pravé a či je ich dosť. Boli, panovala dôvera. Súdruhovia železničiari v Katoviciach odstavili vozeň na vedľajšiu koľaj a hneď nastúpili dohodnutí traja „kamaráti“. Echo, kedy a odkiaľ príde vozeň, kto bude vymienať bolo súčasťou šedej ekonomiky miestnych železničiarov.
Bolo skoro ráno, určite pred šiestou. Skromná ranná toaleta, pretretie očí. Času bolo dosť, peňaženky nabité zlotými. Už aby otvorili obchody. Tie otvárali o ôsmej. Pre ôsmou sme vyrazili v skupinkách. Ja som mal na pleciach batoh, ten najväčší aký existoval. Tváre manželiek boli rozpálené nedočkavosťou. Prekvapujúco šedivé Katovice okrem obchodov veľa neponúkali. Životná úroveň v bola nižšia už na prvý pohľad. Oblečenie obyvateľov Katovíc sa s našim nedalo porovnať. Rovnako prechádzajúce autá boli celkom inou úrovňou než na akú sme boli zvyknutí. Nikoho to ani nezaujímalo. Otvorením obchodov začala rabovačka. Manželia krotili svoje polovičky. Ozaj, sortiment bol biedny. Keď som tak pozoroval kupujúcich, vedľa stojaca Poľka zvažovala či si môže dovoliť kúpiť jedny detské nohavičky a manželka bez zaváhania zobrala niekoľko a ani nevedela, či štvoro alebo pätoro.
Pripomenulo mi to situáciu keď sme rok po nežnej revolúcii chodili v rámci dovolenky si privyrobiť oberaním hrozna. Chodili sme do neďalekých obcí pri Neziderskom jazere. Po každé sme robili u niekoho iného. Majitelia vinohradov boli to väčšinou jednoduchí ľudia. Neživil ich vinohrad. Bolo to niečo zdedené, čoho sa nechceli zbaviť. Sťažovali si na nízke výkupné ceny muštu a vysoké ceny cukru. Ceny cukru boli niekoľko násobné ako vtedy u nás. Spýtal som sa ich - „Prečo si nezabehnite do Bratislavy kúpiť si cukor?“ „Veď Vy máte toho tak málo, nemôžeme Vám zobrať.“ - znela odpoveď.
Za to v Katovicioach sa plnil batoch v závratnom tempe. Väčšinou detské oblečenie. Pri prechádzaní z obchodu do obchodu som objavil kníhkupectvo. Hneď som sa tlačil dnu. „Načo ideš do kníhkupectva?“ – počul som za sebou s pohoršením. Objavil som tam mapy Tatier v neskutočnej mierke 1:10000. V mapách bol zakreslený skoro každý väčší kameň. Samozrejme tých máp aby pokryli celé Tatry boli treba kúpiť možno 50. Na šťastie, pre mňa nešťastie už nemali rozhodujúce časti ale len okrajové. Kúpil som dve mapy. Každá po 100 zlotých, za neuveriteľné 4 koruny.
Čerešničkou nášho nákupu bol luster. Ja by som si ho nevšimol. Manželka keď videla cenu nebola šanca ju zastaviť.
Ešte pred obedom batoh bol zaplnený. Vrátili sme sa na stanicu do vagóna odložiť nákup, najesť sa a oddýchnuť. Prichádzali aj ostatní, každý riadne unavený. Navzájom sme si vymieňali drahocenné informácie, čo a kde sa dá dobré kúpiť. Pookriali, nabrali silu a pokračovali ďalej v nákupoch. Už sme nakúpili len zopár maličkostí z tej trochy peňazí, ktoré nám ostali.
Večer boli kupé plné tovaru. Najšťastnejšia bola jedna z kolegýň. Podaril sa jej kúpiť vysnívaný kožuch. Kvôli tomu spala celkom hore a teraz starostlivou pripravovala ten najlepší úkryt, kde ho určite ani najskúsenejší colník nenájde. Po ukazovaní, kto čo nakúpil pustili sme sa do vypisovania colných prehlásení. V tom čase pri prekročení hraníc, každý musel mať vypísaný formulár, kde uviedol čo vyváža alebo dováža. Samozrejme nesmeli tam byť uvedené položky, ktoré sa nesmeli prevážať. Pre každú krajinu boli také. Tak sme si spoločne zopakovali, čo nesmieme napísať do prehlásenia a prakticky zhodne vypísali colné prehlásenia. Spokojní a nesmierne unavení sme sa uložili konečne spať.
Nikto nevedel, kedy náš vozeň zapojili za rýchlik smerujúci do Bratislavy. Zobudilo nás opäť prudké otvorenie dverí. Vo dverách stál poľský colník. Vyrozumeli sme v poľštine „Colná a pasová kontrola. Pripravte si doklady a čo máte na preclenie.“ Colník sa poobzeral po rozospatých tvárach. Pohľadom do očí prítomných si overil kto čo preváža. Kolegyňa hore bola bledá ako pred popravou. Strnulý, neprítomný výraz v očiach. Starostlivo poprikrývaná, hoci v kupé bolo neznesiteľné teplo a nedýchateľný vzduch. Všade samé tašky, batohy. Dnu sa pomaly nedalo vkročiť. Tváre aj ostatných boli napäté. Postupne sme Poliakovi dávali doklady. Pri ich preberaní si každého opäť poriadne premeral. Keď podávala doklady kolegyňa, myslel som, že skolabuje. V kupé panovalo napätie. Poliak doklady prezrel, otočil sa a zabuchol dvere. Mali ste vidieť tú zmenu. V zlomku sekundy sa napätie zmenilo na ošiaľ radosti. Keby sa dalo bol by to jásot, objímanie. Ešte nebolo vyhrané. Prišiel ešte náš colník. Formálne prezrel doklady, pohľadom prešiel po poloprázdnych colných prehláseniach. Letmým pohľadom odborne posúdil ich zhodu so zaprataným kupé. Zabuchol dvere a posledná prekážka bola za nami.
Aby ste si nemysleli, nebolo to len tak. Priebeh colnej kontroly bol starostlivo naplánovaný a zorganizovaný. V rámci týždňa príprav sme sa vyzbierali na debničky Budvaru. Nakoniec, aj tie debničky sa nedali kúpiť „len tak“. Každý z kontrolných orgánov pred vstupom do ležadlového vozňa bol privítaný organizátormi a ako súdružský pozdrav od bratislavských železničiarov obdržal debničku prvotriedneho piva. Nakoniec, týmto rýchlikom cestovávali celkom iné kapacity z Balkánu do Poľska a späť. Nie ako sme boli my s taškami plnými detských nohavičiek a zopár kožuchmi. My sme zatĺkli len malý klinček do truhly poľskej socialistickej ekonomiky. Pripravili sme chudákov Poliakov o časť z toho mála čo ešte mali. Peniaze za ten tovar sa nedostali do trezorov národnej banky ale ako bolo vtedy zvykom do šedej ekonomiky.
Skoro ráno nás v Bratislave odpojili od rýchlika, ktorý pokračoval ďalej vo svojej ceste na Balkán. Prebrali sme sa, pobalili a vybrali sa každý na svoju zástavku MHD. Najväčšia skupinka smerovala ako inak do Petržalky. Zaplnili sme ranný úplne prázdny autobus taškami, batohmi a jedným lustrom.
