Skutočných komunistov bolo málo. Tých, ktorý verili ideám marxiszmu-leninizmu o beztriednej spoločnosti by ste ťažko hľadali aj v časoch jednotnej KSČ. Čím sa odlišovali od ostatných? Jedným z nich bol Oldřich, volali sme ho kamarátsky Oldo.
Povinnú vojenskú službu som vykonával ako absolvent technik roty na západnom vojenskom okruhu v preslávenom útvare na Šumave. Bol to pravý prvolíniový bojový útvar vybavený v tom čase najlepšou technikou. Úlohou bolo zastaviť prenikajúce imperialistické vojská NATO cez šumavské priesmyky a skôr ako sa stihnú rozvinúť zahnať ich späť za hranice. Asi najväčšie šťastie v tom nešťastí, ktoré ma postihlo, bola výborná partia spolubojovníkov, absolventov poväčšine z matematikov z bratislavskej UK.
Útvar si trvale žil životom v sústavnom enormnom psychickom napätí. Vôbec nie z hrozby neočakávaného útoku vojsk NATO, ale z neustálych námatkových kontrol z armády alebo z neočakávanej mimoriadnej situácie, ktorá mohla kedykoľvek nastať. Mimoriadna situácia v bežnej reči znamenalo „prúser“, ktorý mohol vyrobiť ktorýkoľvek vojak základnej služby. Veliaci vojaci z povolania to riešili alkoholom a pokiaľ sa dalo pracovnou absenciou. Skrátka, brali si na „vlastné triko“ voľno za nadčasy strávené po cvičeniach. Nečudo. Boli to furťáci. Vojnu mali podpísanú na furt, až do dôchodku. Preveliť ich mohli kedykoľvek a kamkoľvek. Na Šumavu sa nechodilo za odmenu. Výcvik „bigošov“ (pechota, motostrelci) zostával len na absolventoch. Bez vojakov z povolania a väčšinou to bolo organizované zašívanie, zabíjanie času aj v tých najkrutejších šumavských mrazoch a strihanie metra.
Ako technici sme mali na starosti 10 bojových vozidiel pechoty, čo bola vtedy novinka vo výzbroji. So šoférmi sme mali osobitný výcvik. Poväčšine absolventi „zemědělských“ učňoviek z pod Krušnohoria. Praví odborníci. Ako som ich poznal boli skutočne pripravení na príchod vojsk NATO. Skôr ako by sa vojská NATO po prechode šumavských priesmykov stačili rozvinúť vítali by ich pokrikom „Pojďte s nami na Rusáky!“ Určite by ich vítali aj „furťaci“, hoci väčšina boli členovia strany. Potrebovali sa zbaviť prekliatia s podpisu na „doživotie“. Netušili, že sa tak stanee o 8 rokov.
Do tohto prostredia sa dostal dodatočne Oldřich. Mal zastupovať politruka, vlastne zástupcu práporu pre veci politické. To bol človek úplne neschopný, alkoholik, ktorého sme vídavali málokedy. Oldo bol fešák, Pražák, skutočný „slušák“, na prvý pohľad intelektuál a ako sme zakrátko spoznali génius. Absolvent jedného z leningradských inštitútov. Matematik, fyzik, nebola mu cudzia história a predovšetkým dejiny komunistického hnutia. Proste vševed. Dušou oddaný komunista. Vedel všetko. Bez zaváhania vyriešil zložitejší integrál či diferenciálnu rovnicu. Keď som sa ho spýtal na funkciu usmerňovača a striedača napätia bol vo svojom živle.
Funkciu politruka Oldo prevzal svedomite. Robil nástenky, zodpovedne viedol politické školenia mužstva čo bolo dovtedy niečo nevídané. Nástenky, ktoré ani neboli nástenkami zrazu ožili. Dívali sa z nich na nás usmiaty Gustáv Husák a večne zachmúrený Leonid Iľjič Brežnev. Vojnový tank T34 Červenej armády porážal zlých fašistov a moderný T-72 nás chránil pre imperialistami. Dennodenne sme mnohokrát prechádzali pod hrdým nápisom „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“ Spotreba materiálu na nástenky enormne rástla. Chodby sa sfarbili do červena od nápisov, zástav a stúh. Pritom žiadny gýč. Malo to fazónu. Oldo bol aj všeumelec. Nikomu to nevadilo, práve naopak. Pri najbližšej kontrole z armády plukovníci neverili vlastným očiam. Z tej biedy všade navôkol zrazu prišli do rozprávky. Naši velitelia sa objímali od radosti. Rýchle pochopili akého génia majú a posielali ho na medzi útvarové súťaže. Pridelili mu zo dvoch-troch prostoduchých vojačikov. Tí súťaž odsedeli, zjedli pripravené pohostenie a Oldo vyhrával jednu súťaž za druhou až vyhral celoarmádne kolo.
Lenže radosť netrvala dlho. Oldřicha sme začali postupne odhaľovať. Na prvý pohľad príjemný chalan sa dostával do konfliktov najprv s nami. Naše jednotné stanovisko na socialistické zriadenie bolo v hlbokom rozpore s jeho presvedčením. V prípade možnosti voľby strávenia dovolenky buď vo francúzskom Saint-Trope, či Paríži, talianskom Sanreme alebo Ríme on by si zvolil zemľanku niekde ďaleko za Uralom. Pre svoje neoblomné názory postupne strácal kamarátov. Ja som bol asi posledný, kto sa s ním dal do reči. Jeho chválospevy o napredovaní socializmu, nezlomnosť, neschopnosť objektívneho pohľadu na realitu sveta odrádzala všetkých.
Z Oldřicha sa stal samotár. Z prvotného ošiaľu nadšenia prebral aj celé velenie práporu. Začal upozorňovať na nedostatky pri výcviku vojakov, odhaľoval závažné nedostatky pri obrane socialistickej vlasti. Keby to bol obyčajný absolvent ako my ostatní, v okamihu by skončil v base. Lenže Oldo bol komunista. O nedostatkoch hovoril na straníckych schôdzach. A to už nebolo len tak. Dovtedy nudné stranícke schôdze, kam si väčšina prišla podriemať premenil na horor. Každý len tŕpol čo Oldo na koho vynesie. Boli to obvinenia, ktoré nemali ďaleko od vlastizrady. Veď útvar v prvej línii obrany socialistického zriadenia nie je len tak hoci čo. Z Oldřicha začali mať strach velitelia v celej štruktúre velenia práporu. Nastal poprask. Všetci vojaci z povolania začali chodiť pravidelne do práce, zúčastňovať sa výcviku. Hľadali ako žalostnú situáciu vyriešiť. Dovtedajšie problémy prestali byť problémami. Problémy sme mali aj my vrátane záklaďákov. Miesto zašívania niekde v teplúčku rozvíjali sme útok uprostred šumavskej fujavice.
Znenazdania prišla spása. Tá mala meno akcia Krkonoše. Našich vojakov z povolania a vlastne nás všetkých zachránili nespokojní poľskí odborári. Tí začali štrajkovať, vyvolávali nepokoje. Bolo potrebné poskytnúť bratskému poľskému národu s internacionálnu pomoc. O prísne utajovanej akcii sa malo dozvedieť zopár vyvolených. Vedel to každý, najlepšie výčapník v krčme. Náš prvoliniový útvar nemohol poskytnúť pomoc v plnej miere. Stavy boli aj tak naplnené možno z dvoch tretín. Imperialisti mohli zaútočiť v každom okamihu. Museli sme byť vstrehu. Nakoniec, keby sme predsa aj tak išli, asi by to celé dopadlo celkom inak. Skončili by sme v objatí v poľských odborárov. A s tým strana určite kalkulovala. Ale bol tu Oldo, jediný schopný poskytnúť plnohodnotnú pomoc. Veliteľský zbor opäť jasal. Oldřicha potajomky zoznámili s jeho poslaním. Povyrástol, bol z novej situácie nadšený. Mal zbalenú plnú poľnú niekoľko dní. Jedného dňa sme sa vrátili z výcviku, plná poľná bola preč a s ňou aj Oldřich. Nikdy viac sme ho nevideli. Akcia Krkonoše neprebehla. Oldřich sa možno dostal aj do priestoru sústredenia. Zrejme si ho tam ponechali. Nevedeli koho majú. Vydýchli sme si všetci. Život sa vrátil do pôvodných koľají. My sme naďalej strihali meter.
