Toto sa mi stáva bežne. Cez aký koľvek sviatok ma skolí vždy dáka choroba a je to nanič. Choroby sú vlastne celkom zbytočné. Nemožno ísť ani von, ani nikde, lebo stále je v domnení, že mu príde zvonit na dvere kontrola. Ked som chorá, nedokáže ma nič potešit, dokonca ani moje milované seriály, pri ktorých sa obyčajne, ked som zdravá smejem ako najatá. S chorobou sa nedá nič robiť.
Ale často si hovorím, že sú aj horšie choroby, ako tá moja. Napríklad, ked niekto nemá ruku či nohu. Alebo ked mu chýba končatina, alebo nemože hovoriť. Poznám také prípady a sú to štastní ľudia. Poteší ich v živote všetko, a sú to také slniečka. Nie ako ostatní, frflajúci uponáhlaný národ. Títo sú štastní, že žijú, rozdávajú úsmevy na všetky strany a sú radi, že sú. Ako radi by mali napríklad moje problémy pasovania sa s takouto obyčajnou nádchou. Ich problémy sú daleko vačšie. Takýto ľudia sú u mna na prvom mieste. Sú hrdinovia. A mám ich rada. Lebo robia svet krajším ako v skutočnosti je. Tak to má byť.
A som celkom rada, že som chorá, má to aj výhody. Aspon si pozriem z archívu všetko, čo som nevidela, budem viac písať /budem sa snažiť/, a budem sa radovať z nadchádzajúcej Veľkej noci, ktorá má čaro jari. A jar je znovuzrodeným života a zahnania všetkých chorôb.
