Prečo sa hneváme? Hnevom vybíjame svoje emocie a nálady. Ale prečo sme takí? Prečo sa stále en hneváme, rozčulujeme, a nedokážeme nič vyriešiť normálne? Ked sa veci riešia normálne, bez emocii, je to lepšie. Neraz býva hnev príčinou rozchodov, súdnych sporov a bezmyšlienkových pohľadov na svet. Hnev nás rozpaluje, zatemnuje nám mozog, a sme agresívni. Agresívni ako vojna.
Keby nebolo vojen, bolo by na svete lepšie. Ale v čase vojen si ľudia uvedomujú, že majú k sebe blízko, a uvedomujú si svoju malosť a zraniteľnosť. A doveru k druhým.
Hnev je aj semenom hriechu. Hriechu prvých rodičov. Coraz viac sa v kostoloch hovorí o ľudskom hneve a zlobe. Zloba pokrýva mozgovú kôru a zlí ľudia sú zvačša neštastní. Neštastnmí z toho, čo málo dokázali a potrebujú mať pocit nadradenosti nad ostatnými. Koľko znýmych vodcov v dejinách sa zapísalo do nich práve svojou zlobou a agresiou. Týchto ľudí sa zvačša bojíme a robíme im to, čo im vidíme na očiach. Je to správne? Správne by bolo, keby sme mali vodcov dobrých, milých a ochotných diskutovať. Aj šéfovia v prácach by nemali pristupova k ľudom ako negatívne naladení, ba práve naopak. Śéf by mal byť ochotný, trpezlivý a pozorný. Počúvať návrhy a pripomienky, a nie odrádzať svojími postojmi a názormi.
Nesnažme sa byť zlí. Tým nič nevyriešime. Dobrota a láska vyhrávali vždy a tak by to malo ostať.
