Bolo to pekné stretnutie, ktoré ma potešilo, a má pre mna cenu. Tak ako každé priateľstvo. Pre handicapovaných ľudí sú priateľstvá niečim špeciálnym. My si ľudí vážime a vieme ich oceniť. Nie ako zdraví. Tí si podľa mna nevedia vážit tak priateľstvo ako ľudia postihnutí.
Bývajú i falošné priateľstvá. Ludia sa podlizujú tým, ktorý si to najmenej zaslúžia a často majú ružové okuliare práve pred tými najvačšími pokrytcami. Pokrytci sa rehocú a myslia si o nich svoje. A práve handicapovaní takýmto ľudom najviac naletia. Ale prečo? Priateľstvo je o tom, aby sme sa podporovali, pomáhali si, chránili sa a mali spoločné témy na rozhovor. Oni sú zranitelnejší a krehkejší, a pre nich je kamarátstvo niečo špeciálne. Vidím to na svojich priateľoch. Sú handicapovaní, ale priateľstvo si vážia viac ako akýkoľvek zdraví ľudia. Nesmejú sa navzájom, nerobia si šarapaty, a správajú sa tolerantne voči sebe. A navyše sú seriozni. Ja nemám veľa priateľov medzi zdravou populáciou, ale myslím, že postihnutí by mali byť vo vzájomnom pomere k zdravým spoluobčanom, pretože sa tak vytvára ideálna harmonia a súlad. Podporujme a nedajme zomrieť priateľstvám, pretože bez priateľov náš život nemá cenu. Bážme si ich, pretože s odchodom každého kamarátstva zomiera aj kúsok z nás.
