Smútok

Źivot je predsa taký krásny. Viem o čom hovorím. Vždy, ked otvorím oči spomeniem si na to, aké by bolo smutné byť bez rúk a nedotýkať sa kvetín, či chodiť po tráve. Poznám takých ľudí, čo sú na vozíkoch, a sú veselí, napriek tomu. Majú zmysel života, cieľ, s ktorým žijú a akúsi neopísateľnú radosť z toho všetkého. Aby som bola úprimná, závidim im. Ja sa tak naplno tešit neviem, i ked je to možno chyba. Ale nič ma tak motivovať k radosti nevie, a to je asi zle. Neviem, kde je chyba. Naozaj. Snažím sa zo všetkých síl vštepovať si radosť a je to ťažké. Mala by som sa tešiť z maličkostí, ale nedá sa to. Kto mi poradí ako na to. Ale asi si na to musím odpovedať ja sama.