Do nemocnice som šla kvoli vyšetreniu - budem podrobená operácii ucha. Avšak po príchode z nemocnice som si uvedomila, že nie som na tom tak zle, ako som videla na nemocničných chodbách. A s týmto sa spája aj smrť starého otca. Boli sme si blízki - veľmi blízki, a mne bolo lúto, že odišiel. Odišiel celkom nečakane... Avšak Boh si ho povolal, a také sú Božie zákony.
Prečo musíme umierať a načo slúžia nemocnice? Smrť je znakom vykúpenia a v nemocnici sa ľudia liečia z neduhov. Poznám ludí, čo sú na tom horšie ako ja a sú štastní. Sú na vozíkoch, a svoje štastie rozdávajú všade naokolo. Je to naozaj neskutočné, ked si predstavím tých ľudí na vozíkoch, nevidiacich, nepočujúcich. Títo ľudia sa radujú z maličkostí a sú radi, že sú. Ja by som to na ich mieste nedokázala. Ustavične sa trápim, prečo som taká aká som a trpím istým druhom komplexu. Ale... život nie je len o trápení, život je o tom, aby sme ho dokázali prežívať naplno, so všetkým, čo k nemu patrí. Depresívni ľudia majú samovražedné myšlienky, a ani ja som nebola výnimka. No napokon som bola rada, že som zvítazila a nabrala odvahu a silu bojovať. Nie je to ideálne, ale dá sa to. Ved ani skutoční boháči nie sú vo vnútri šťastní.
Som rada, že žijem, a aj ked nemám vždy chuť žiť, učím sa s tým. Nie som geniálna, ani VIP, ani žiadna celebrita, som jedna z ľudu. No napriek tomu som rada, že som, a som rada, že pomáham naokolo. VBed každý je stvorený na obraz Boží. A život je taký, akí si ho ľudia zariadia.
