Mala som vlastne šťastie. Moja izbová lekárka bola - zhodou okolností - moja známa zo strednej školy. Správala sa ku mne maximálne korektne a snažila sa povzbudiť ma, keď videla, že strácam nervy. Už som to chcela maž za sebou. Kolotoč vyvolávačiek, poltucta vyšetrení každý deň, každú noc falošné kontrakcie, ktoré nadránom skončili, dva razy denne antibiotiká do žily a ten katéter bolel. Unavovalo ma to. Fyzicky aj psychicky.
Skúšala som čokoľvek. Teplý kúpeľ neprichádzal do úvahy, tak som skúšala aspoň teplú sprchu. Kým som mohla, snažila som sa hýbať. Slúchadlá na uši a tanec. Po večeroch drepy a kliky. Babské rady, poviete si, ale týždeň po termíne a bez bábätka urobíte čokoľvek :)
Trocha ma mrzeli moje spolubývajúce. Tiež tehotné, no len v počiatočných štádiách. Obe boli v nemocnici už týždeň, lebo začali krvácať. Jednu v pondelok prepustili s dobrými výsledkami, tú druhú tiež - ale už bez bábätka. Potratila. Bolo ťažké tešiť sa, že sa čoskoro stanem matkou, keď iná matka vedľa mňa oplakávala svoje dieťatko.
Bol utorok večer, tretí deň môjho pobytu v nemocnici. Primár mi povedal, že ak sa to zajtra nerozbehne, tak ma pošle na sekciu. Vlastne sa mi uľavilo. Napriek ubezpečovaniu, že malej sa nič nestane, robila som si starosti. Len čo primár odišiel, vyskočila som z postele a dala som si ešte jedno kolo drepov, klikov (no dobre, robila som ich o posteľ, lebo o zem by nemali zmysel s tým bruchom) a brušákov. Keď som o ôsmej končila, rozbolelo ma brucho. Len na pár sekúnd.
V ten večer som si šla ľahnúť ešte pred deviatou. Nebola som unavená, no niečo mi hovorilo, že si musím pospať, lebo ma čaká ťažký deň. Nemýlila som sa. Spočiatku som sa budila na bolesti každú polhodinu, postupne každých 10 minút. O tretej ráno som písala sms manželovi, že to už vyzerá nádejne. To som už bola hore a fučala ako slon.
V stredu ráno, ešte bola tma, mi do izby vpochodvala zase tá "milá" sestrička, že mám ísť na vyšetrenie. Primár konečne zavelil, že pôjdem na sálu. Rodiť. Bola som otvorená len na jeden a pol centimetra, ale už nemohli čakať. Šla som si zbaliť veci. Uprostred mojej snahy pozbierať vodu, uterák, vreckovky a pár ďalších drobností ma zase prikvačila kontrakcia a ostala som stáť opretá o posteľ. To som už mala za pätami tú "milú" sestričku - "Čo vám to tak dlho trvá? Ešte vás to nemôže tak veľmi bolieť!" A čo ty vieš, krepá, pomyslela som si. Ja tu prežívam najdôležitejší okamih svojho života a ona ma ešte súri!
Nechápte ma zle - nepovažujem lekárov za "nadľudí" a nehovorím, že všetky sestričky sú zlostné a protivné. Každý má lepšie aj horšie dni. Ja som po väčšinu svojho pobytu mala šťastie na personál. Bohužiaľ, len nie v momentoch, ktoré som považovala za kľúčové. Celkom stačí jeden človek, aby vám pokazil deň. O mojom pobyte "na stole" už čoskoro :)
