Bolo okolo pol desiatej večer a už som spala, keď za mnou prišiel lekár. Jeho slová mi nedávali zmysel. "Vaša dcérka má infekciu, ešte nevieme, čo presne... je v inkubátore. Nasadili sme jej antibiotiká..."
Nechápem. Ako jej môže niečo byť? Veď je úplne dokonalá... Ako mátoha som sa presunula na novorodenecké oddelenie. Našla som ju na oddelení intenzívnej starostlivosti v tej malej plexisklovej škatuľke. Začala som sa pýtať, čo sa to vlastne deje, ale informácie som ťahala ako z chlpatej deky. Neviem, či vtedy ešte naozaj nevedeli, čo sa stalo, alebo mi nechceli povedať, aby som sa príliš nevydesila, no ich definícia sa obmedzila len na slovo "infekcia". Až po týždni mi povedali, že to bol zápal pľúc, a keby som ju v tú prvú noc nenechala na oddelení a neprišli na to, nemusela sa dožiť rána. Ani ja som na tom nebola dobre - ako som zistila z výsledkov, mala som tiež ťažký zápal. Môj praktický lekár na moje výsledky neskôr povedal, že som bola "na polceste do hrobu".
Druhý šok som zažila na ďalší deň neskoro popoludní. Prišiel za mnou lekár, ktorý pomáhal malej na svet. Z jeho slov som pochopila, že sa až teraz (asi 30 hodín po pôrode!) dozvedeli, že dcérka je chorá. Vďaka akejsi žabomyšej vojne medzi lekármi na gynekológii a na novorodeneckom oddelení sme sa s dcérkou až dovtedy liečili individuálne - mne nasadili lieky na gynekológii a Evke na novorodeneckom, bez vzájomnej konzultácie. Hneď na ďalší deň mi spravili vyšetrenia, aby zistili, čo to je za bacil. Výsledky boli až v pondelok. Až vtedy nám konečne zosúladili liečbu, aby sme sa obe uzdravili.
Nič nešlo podľa plánu. Malá bola na intenzívke, pekne "zaškatuľkovaná" v inkubátore. Tam som ju chodila kojiť. Keďže som nemohla sedieť a nemali tam posteľ, kojila som postojačky. Ani to kojenie spočiatku nešlo. Malá sa nevedela prisať a ja som sa topila v mlieku. Trvalo to celý víkend. Moje spolubývajúce na izbe sa postupne striedali, na chodbe som vídala stále nové tváre, len moje bábo bolo v škatuľke.
Nikdy som sa nedozvedela, čo spôsobilo malej ten zápal. Podozrivých je niekoľko - možno som prechladla na sále, možno som niečo chytila na záchode (na oddelení rizikovej gravidity boli 3 (!) záchody na celé oddelenie a iste chápete, že nie všetky pacientky dodržiavali hygienické štandardy), no stále sa mi vracala spomienka na prvý deň v nemocnici a moju skalenú plodovú vodu. Možno keby ma začali liečiť hneď...
Nakoniec všetko dopadlo dobre. Celá moja pôrodná odysea trvala dva týždne, no dnes mám doma krásne zdravé dievčatko. Možno sa pýtate, prečo som to tu vôbec písala. Možno som nemusela. Možno si myslíte, že som sa chcela vyžalovať, či rovno plánujem zažalovať nemocnicu. Alebo som naivná a čakám, že to niekto sfilmuje. Nie, nič z toho.
Pre väčšinu žien je pôrod - hlavne ten prvý - dôležitou udalosťou života. No ako mi povedal môj lekár, keď som mu to rozprávala na popôrodnej kontrole - pre zdravotnícky personál je to často "len ďalší deň", ďalšie dieťa s ďalším poradovým číslom. Matky neraz zažívajú sklamanie z ich prístupu a cítia krivdu, že sa k nim nesprávajú tak, ako dúfali. Každá z nás má nárok na dôstojné zaobchádzanie a na lekársku starostlivosť. Bez ohľadu na to, či si zaplatí pôrodníka, epidurálku, nadštandardný pôrodný box a dohodne si termín sekcie alebo nechá všetko na náhodu. Keď je v zdravotníckom zariadení zlá atmosféra, prebieha tam boj o moc medzi lekármi a sestričky šetria s milými slovami, akoby ich mohli používať len na sviatky, potom si to odnesie pacient.
Áno, môj príbeh dopadol dobre. Lenže nemusel. Mnoho žien nemá to šťastie. Nehnevám sa na nikoho. Robili svoju prácu a - až na pár drobností - ju nerobili zle. No to, že som im tie prehrešky odpustila, neznamená, že som na nich zabudla. Ženy, ktoré idú rodiť, musia rátať s tým, že veci nepôjdu vždy hladko. Nech si však zdravotnícky personál nemyslí, že budú čušať a odbavia to ako chúlostivý a osobný problém, s ktorým netreba chodiť na verejnosť.
