Lenže absurdnosť, ktorú Čarnogurský spomína, on sám vzápätí prehlbuje, pretože úvahy o stave dnešnej politiky stavia na nepravdivých argumentoch. Čarnogurský totiž pokračuje: „Absurdnosť krízy spočíva v tom, že premiérka hrozí povalením vlastnej vlády kvôli generálnemu prokurátorovi, ktorého pred siedmimi rokmi volila jej vlastná strana“.
Pre poriadok treba pripomenúť, že to neboli poslanci SDKÚ, teda strany, v ktorej premiérka Iveta Radičová pôsobila a pôsobí, ktorí hlasovali za Dobroslava Trnku, keď bol zvolený za generálneho prokurátora. Podľa zverejnených informácií totiž Trnku pred siedmimi rokmi navrhol vtedy nezávislý poslanec Ivan Šimko a získal 84 hlasov z radov KDH, SMK, Smer, ANO, KSS a nezávislých poslancov. Poslanci za SDKÚ podporili kandidáta HZDS Jána Bernáta.
A Čarnogurský, mimochodom právnik svojím civilným povolaním, pokračuje ďalej: „Pred tromi mesiacmi ešte väčšina obyvateľstva nevedela, aké má právomoci generálny prokurátor. Ostatne to nevie ani doteraz. Okrem azda tuctu zasvätených z vládnych kruhov nikto nevie, prečo je voľba generálneho prokurátora taká dôležitá“.
Čarnogurský ďalej poznamenáva, že on sám ako väčšina obyvateľov nechápe, prečo sa voľba nového prokurátora natoľko vyhrocuje, až hrozí vládna kríza. A ďalej menuje kauzy, pre ktoré sa tak asi stalo, ako je financovanie Smeru, či prípad zbitia Hedvigy Malinovej s tým, že ani náhodou nejde o vážne kauzy. Napríklad či na páske, na ktorej hlas nadmieru podobný hlasu Roberta Fica, ide naozaj o hlas expremiéra Fica nemusí podľa Čarnogurského riešiť prokuratúra, pretože znalecké skúmanie hlasu z nahrávky „si môže objednať každý súkromník“.
Zaujímavý návod na riešenie otázky, či je bývalý predseda vlády zapletený do mnohomiliónovej kauzy alebo nie. Čarnogurský ešte mohol dodať, že napokon ktokoľvek zo slovenska sa vôbec nemusí spolievať na štátne orgány činné v trestnom konaní a pri hľadaní páchateľov terstných činov sa môže obrátiť na súkromné detektívne kancelárie, respektíve si môže žiadať súkromné expertízy. Ak návrh Čarnogurského dovedieme do konca, môžeme celú prokuratúru zrušiť. Veď načo by bola? Ak nebude, ani žiaden člen vlády, či jej predsedníčka, už nebude môcť kvôli nej hroziť demisou a vyrieši sa tak aj do budúcnosti nejedna vládna kríza.
A keď nebude prokuratúra, tak sa dakú zrušiť aj súdy, a aj polícia. Veď načo by boli? Občania si budú na vyšetrovanie, či odsúdenie páchateľov najímať súkromné agentúry. Najlepšie by boli agentúry vytvorené z bývalých hercov, ktorí by dokázali inscenovať aj súdne pojednávania.
Už sa teším na takpovediac „súkromné riešenie ďalších káuz, ktoré sa stali počas vládnutia bývalej vládnej koalície na čele so Smerom a ktoré doteraz prokuratúra pod vedením Dobroslava Trnku neriešila, respektíve nedoriešila. Napríklad kauza emisie, kauza nástenkový tender, či podvody s pozemkami.
Nepochopiteľným pre mňa ostáva aj to, ako si mohol politický väzeň z čias totality, ponovembrový premiér, ale aj minister spravodlivosti a v súčasnosti úspešný právnik nevšimnúť, že na Slovensku sa zakonzervoval stalinský vzor prokuratúry.
Čarnogurskému, zakladateľovi Kresťanskodemokratického hnutia, pripomeniem slová podpredsedu KDH a ministra vnútra Daniela Lipšica, ktoré povedal ako opozičný poslanec začiatkom augusta 2006, keď sa v parlamente rokovalo o návrhu programového vyhlásenia nastupujúcej vlády Roberta Fica.
Lipšic vtedy v rozprave kritizoval, že na Slovensku zostáva zachovaný sovietsky model prokuratúry, ktorý dostatočne nechráni občanov pred zločinom a nezabezpečuje spravodlivé potrestanie páchateľov trestných činov. Lipšic dokonca citoval výrok Benátskej komisie. Podľa nej „tento systém vyvoláva závažné otázky o jeho kompatibilite s demokratickými princípmi a právnym štátom“. Postavenie našej prokuratúry v systéme justície je odvodené od sovietskeho vzoru, podčiarkol Lipšic.
A ja len ako neprávnička dodávam – podľa slovenskej ústavy je prokuratúra samostatná, takže ani nevieme, kde by mala patriť. Prokuratúra navyše je prísne monokratický orgán, to znamená, platí rozhodnutie generálneho prokurátora. Už nehovoriac o tom, že prokuratúra na Slovensku je mimo akejkoľvek kontroly.
Na Slovensku existuje žalovacia zásada. Čiže to, čo nie je prokuratúrou žalované, teda to, čo prokurátor nedá na súd, tak to sa jednoducho súdne neposudzuje. Bez akejkoľvek možnej kontroly. A z toho vyplýva, že nie všetky trestné činy a ich páchatelia sú stíhaní.
Zaznamenali sme toľko ráz výrazné porušovanie zákona hľadiska neprimeranej dĺžky konania, že sa už nad tým ani nepozastavujeme. A nepozastavujeme sa už ani nad tým, že opakovane sa dozvedáme o nerovnosti pred zákonom.
Ako príklad už nebudem opakovať známe veľké politické kauzy, ktoré ostali ladom. Spomeniem prípad, na ktorý sme už takmer zabudli. Na zastavenie trestného stíhania v kauze bývalého župného poslanca za Smer Alexandra Rozina, ktorý bol podozrivý z podvodného vydržania pozemkov. Rozin kvázi vydržaním získal pol miliardový štátny majetok. Dokonca vzniklo podozrenie, že kvôli nemu bol vykradnutý kataster. Aj tak sa vo vyšetrovaní nepokračovalo. Keď sa Dobroslava Trnku novinári spýtali, prečo sa voči Rozinovi trestné stíhanie zastavilo, sebavedome vyhlásil, že sa o tom nemieni baviť.
V rámci výpočtu, na čo všetko sa na prokuratúre počas šéfovania Dobroslava Trnku nedokončilo, by som mohla pokračovať aj vyratúvaním zločinov komunizmu, ktoré sa tiež doteraz nevyriešili. Deje sa tak napriek tomu, že Ústav pamäti národa zaslal už niekoľko podnetov na generálnu prokuratúru. Za všetky spomeniem len podnet z mája 2008, ktorý sa týkal vraždenia na hranici. Podnet sa týkal vrážd 42 ľudí. Jedným z nich bol sedemnásťročný flautista Hartmut Tautz, ktorého pri úteku z Bratislavy do Rakúska dohrýzli služobné psy. Zarážajúce na jeho prípade je nielen jeho vek, útok psov vycvičených na boj proti ľuďom, ale najmä to, že keby službukonajúci pohraničiari zavolali k Tautzovi okamžite lekársku pomoc, a nedržali ho niekoľko hodín u seba, Hartmut Tautz by nevykrvácal. Také sú závery patológa, ktorý vykonal Tautzovu pitvu.
Priznám sa na záver, že ani trochu nechápem, prečo Čarnogurský ako bývalý politický väzeň neprivítal hurónsky snahu premiérky Radičovej a celej súčasnej vlády zmeniť slovenskú prokuratúru tak, že by prestala nápadne pripomínať stalinský režim a začala sa čoraz viac podobať na prokuratúru demokratického štátu. Nuž čo, človek nemusí všetkému rozumieť.
