Izabelu som nepoznala a naozaj len hmlisto som sa pamätala, že sa tak volala o dva roky staršia sestra môjho otca. Ako dvadsaťtriročná totiž zomrela v koncentračnom tábore v Osvienčime.
Môjho otca som sa počas jeho života hádam ani raz nespýtala ani na jeho sestru, ani na ďalších členov jeho rodiny. Viackrát som len od neho a od mojej mamy počula, že otcovi zahynula celá rodina v koncentračnom tábore a že on prežil vojnu len zázrakom.Predstava, že aj môjho otca mohli zabiť tam, kde zabili celú jeho rodinu, bola pre mňa taká nepredstaviteľná a hrozná, že som sa už nespýtala na nič.
Ale on sám prešiel životom rozosmiaty a mimoriadne priateľský. Ešte aj dnes, po dvadsiatich piatich rokoch od jeho smrti, keď sa mi predstaví pred očami, sa nepochybne usmieva, ak nie smeje. Len keď sa reč omylom zvrtla na osud Židov počas Druhej svetovej vojny, prižmúril oči, tvár mu doslova skamenela.
O svojej rodine mi porozprával len zopár milých príhod, ktoré sa ani náhodou sa obdobiach vyhladzovania nedotýkali.
Až pár rokov po maminom pohrebe som začala pátrať po mojich predkov z otcovej strany. Z materiálu Nory Baráthovej o Židoch v Kežmarku som sa o mojej tete Izabele Sonnenfeldovej dozvedela, že ju 27.marca 1942 spolu s ďalšími Kežmarčankami zaistili na kežmarskom hrade, odtiaľ ich 1. apríla odtransportovali do Popradu a neskôr do Osvienčimu. Podľa záznamov z Osvienčimu zahynula o tri mesiace neskôr, už 15.augusta. Príčina smrti nie je uvedená.
Zo záznamov na internete, najmä z jeruzalemského Yad Vashem, v ktorých som začala usilovne pátrať, som sa dozvedela aj to, že môj starý otec Emil Sonnenfeld nasledoval o pár mesiacov osud svojej dcéry. Odtransportovali ho do koncentračného tábora 1.júna 1942. Zahynul v Lubline. Dátum jeho zavraždenia nie je uvedený.
Postupne som si z internetových záznamov vyskladala, že v koncentrákoch zahynulo vyše dvadsať ľudí z najbližšej rodiny môjho otca. Najmladšia bola otcova osemročná sesternica Magda Singerová. Do koncentračného tábora v Osvienčime ju 18.septembra 1942 násilím deportovali spolu s jej rodičmi lekárom Hermanom a Ruženou Singerovcami. Noticka o nich neuvádza kedy, kde a ako zomreli.
Vycestovala som aj za pani Klocokovou do Kežmarku. Porozprávala mi aj o mojom otcovi, aj o Izabele.
Spomenula si do podrobností deň deportácie. Najprv ho charakterizovala slovami: „To bolo dačo strašné."
Potom po hodnej chvíli pokračovala: „Ja som sa to dozvedela od môjho strýka pekára. Prišiel za mnou so slovami: „Berú Židov!"
Strýko ju odviezol z Kežmarku na vlakovú stanicu v Poprade.
„Keď ich pchali do tých dobytčích vagónov, rozplakala som sa. Malé deti trhali materám z rúk. A ruka - noha hádzali do tých vagónov."
Keď sa rozplakala, gardista, ktorý stál vedľa nej, na ňu skríkol: „Keď sa ti tak za nimi cnie, môžeš ísť s nimi mašírovať".
Gardista ju udrel ma pažbou do hrude: „Tak nakoniec som odišla preč z nádražia. Od jeho pažby som mala prsníky dva mesiacečierne."
Na tieto zážitky som si spomenula, keď som sa dočítala, že v Rajci osadili bustu Ferdinandovi Ďurčanskému. Tomu istému Ďurčanskému, ktorý sa ako minister Tisovej vlády podieľal na príprave a prijímaní antisemitských zákonov, celej protižidovskej politiky v období prvého Slovenského štátu, satelitu fašistického Nemecka.
V októbri 1938 sa ako minister Tisovej vlády stretol so zakladateľom gestapa Hermannom Göringom. Podľa zachovaných nemeckých prameňov Göringovi prisľúbil: „Židovský problém sa vyrieši podobne ako v Nemecku."
25. októbra 1938 v Hlohovci sebavedome vyhlásil: „Ak sa fluktujúci element židovský tu necíti dobre, nebránime, aby sa stadiaľto vysťahoval tak, ako sem nedávno prišiel... Židovská politika bola a aj dnes je rozkladná. Židia odvláčajú tovar alebo ho skrývajú ho, rátajúc so zdražovaním. Sme však na stráži a pôjdeme proti ním, tak ako si zaslúžia!"
V Topoľčanoch zase ako minister povzbudzoval Nežidov: „Pozrite sa, toto všetko sú židovské obchody, tu všade bývajú Židia, toto všetko bude vaše."
Ďurčanský sa 23. januára 1939 stal členom „Komisie pre riešenie židovskej otázky na Slovensku", ktorú vytvorila autonómna vláda. Podľa historika Eduarda Nižňanského „nastala tým fáza inštitucionalizácie antisemitizmu, ktorá mala pomôcť inštrumentalizácii politiky antisemitizmu v podobe návrhov zákonov a nariadení. Vytvorením komisie došlo k systematizácií tejto činnosti. Ďurčanský bol najaktívnejším členom tejto komisie. Stal sa autorom ôsmich návrhov zákonov a nariadení,"
A tento človek má dnes v Rajci osadenú sochu. V reportáži istej televíznej stanice na otázku, prečo práve Ďurčanský má bustu, obyvatelia Rajca väčšinou odpovedali: „Neviem, ale keď mu postavili bustu, tak si to podľa všetkého zaslúži."
Tak mi dovoľte aspoň takto nielen obyvateľom Rajca povedať - Osadili ste bustu človeku, ktorý nesie priamu zodpovednosť za zavraždenie môjho starého otca, mojej tety a ďalších a ďalších členov mojej rodiny. Osadili ste bustu vrahovi mojej rodiny. Mnohých ďalších rodín. Rodín ich rodín. Ale veď vrahovia si busty nezaslúžia. Dajte ju, prosím, preč.
