Sergej Voroncov vstúpil do koncentračného tábora v Auschwitzi spolu s ruskou armádou 27.januára 1945, teda v deň, keď sa Auschwitz oslobodil. Na kameru nakrúcal, čo z tábora smrti ostalo. Samotný Voroncov opísal svoj prvý dojem z Osvienčimu medziiným takto:
„Pred našimi očami sa vynoril strašný obraz: ohromné množstvo barakov ... V mnohých z nich ležali na pričniach ľudia. Boli to kostry s neprítomným pohľadom, oblečené do ľudskej kože. ... Spomienky odtiaľ ma sprevádzali po celý život. Bolo to najstrašnejšie, čo som videl a nafilmoval počas vojny."
Hneď ako som prišla domov, pozrela som si DVD. Najprv sa na obrazovke zjavila tmavá drevená šopa. Po chvíli sa na nej pomaly s vrzgotom otvorili dvere. Vykukla z nich hlava vychudnutej ženy zabalenej v čiernom vlniaku. Chvíľočku sa dívala priamo do kamery, ale vzápätí so strachom dvere zavrela. O pár sekúnd sa s s vrzgotom dvere znovu otvorili. V zábere bolo vidieť už celú postavu ženy vo vlniaku. Žena vykročila z dverí a za ruku viedla malé dievčatko, oblečené v akýchsi plátenných krátkych šortkách s holými nohami a v plátennej bielej blúzočke. Žena držala dieťa za ruku. Chvíľu obidve váhali, akoby sa stále báli, ale potom opäť vykročili smerom ku kamere. Najprv žena a potom dieťa. Že bol január, na záberoch pripomínal len vlniak na žene. Obidve kráčali ku kamere. S úplnou samozrejmosťou prekračovali čosi, čo sa im dostalo popod nohy. Kamera si až po pár sekundách všimla to, čo im v ich chôdzi prekážalo a čo museli prekračovať. Boli to vyziabnuté, vychudnuté ľudské mŕtvoly. Aj žena, ale aj polonahé dieťa si ich nevšímali, očividne boli na čosi podobné zvyknuté. Opakujem, bolo to presne 27.január 1945, v deň, keď sovietska armáda oslobodila Auschwitz, ten najkrutejší koncentračný tábor na svete. To polonahé dieťa, ktoré držala za ruky neznáma žena v čiernom vlniaku a ktoré so samozrejmosťou prekračovalo mŕtvoly na zemi, bola sedemročná Katka Lajčiaková.
Až neskôr mi Katka Lajčiaková vyrozprávala svoj príbeh. A rozprávala o ňom aj 9.septembra 2010 v budove Slovenského národného divadla počas pietneho čítania mien deportovaných do koncentračných táborov. Dovolila, aby sa zábery Voroncova premietli aj v divadle. Tu je v krátkosti jej príbeh:
Deportovali ju spolu s jej rodičmi 28.septembra 1944. Dovtedy mal jej otec prezidentskú výnimku ako hospodársky dôležitý Žid, pretože bol inžinierom zememeračom. V Bratislave pracoval v archíve máp v suteréne budovy, kde dnes sídli ministerstvo vnútra. 27. septembra 1944 prišla do bytu, kde bývali, skupina gardistov v kožených kabátoch. Celú rodinu naložili do auta a odviezli do sústreďovacej kancelárie na Podjavorinskej ulici. O deň neskôr ich transportovali do zberného tábora v Seredi.
Do Osvienčimu sa dostali 1.septembra 1944. Cesta vlakom trvala približne tri dni. Dali ich do baraku, kde uprostred bola akási dlhá nízka murovaná pec a po stranách boli prične.
Katka Lajčiaková mi doslova takto opisovala príchod do Auschwitzu:
„Na jednej strane boli ženy s deťmi, na druhej strane muži. Tam nás nechali niekoľko dní. Potom sa muži museli zoradiť a vyviedli ich z baraku. Môj otec musel ísť s nimi. O niekoľko hodín aj nás, ženy a deti odviedli do ďalšieho baraku na tetovanie. Dostala som číslo A 26857 a mama zase 26856. Potom sme išli pod sprchy. Oholili nás. Všetko. Vlasy, všetko. Dodnes si pamätám, ako moja krásna mama vyzerala celkom oholená. Chcela som ju chrániť. Postavila som sa pred ňu, aby ju bolo čo najmenej vidieť. Dodnes si pamätám ten pocit".
Sedemročnú Katku s jej mamou podľa všetkého potom nahnali do miestnosti, kde im povedali, že sa budú sprchovať, rozdali im aj mydlo, lenže nešlo o sprchy, ale o plynovú komoru. Zrejme sa ale stala nejaká technická porucha a smrtiaci plyn sa nepustil. Katka podľa toho bola jednou z mála, čo prežila plynovú komoru.
„Potom mamu prinútili aj s ďalšími 120-timi ženami kamsi odísť a ja som musela ísť inde, do detského bloku. Nekričala som, ani som sa za ňou nerozbehla, keď ju odvádzali, ani ona neprotestovala", pokračovala Katka Lajčiaková v rozprávaní.
Koľko detí bolo v detskom bloku, to si Katka nepamätala.
„Spali sme ako sardinky - jeden vedľa druhého. Ohrievali sme sa na peci, ale keď nás dozorcovia videli, odháňali nás odtiaľ. Čo sme celé dni robili, neviem..
Mamu stretla v tábore len raz:
„Zoraďovali práve ženy, ktoré išli pracovať do zbrojovky v Lipstadte. Medzi nimi bola moja mama" .
S otcom sa v koncentráku stretla tiež len jediný raz:
„Na Vianoce 26.decembra za mnou prišla jedna dozorkyňa a prikázala mi, že musím ísť za barak k drôtom a tam čakať. Išla som tam. O chvíľku sa z druhej strany drôtov postavil môj otec. Minútu - dve sme sa zhovárali. Pýtal sa na mamu, povedala som mu, že o nej nič neviem. Sťažoval sa ešte, že je veľmi hladný a že nemá cigarety. Viackrát som otca nevidela. Podľa všetkého zomrel na pochode smrti".
Tesne pred oslobodením Auschwitzu dostala zápal stredného ucha.
„Išla som do revíru, tak sme volali časť, kde ošetrovali chorých. Najprv som tam chcela ísť, lebo som si myslela, že to bude nemocnica a teda tam bude čisto, bielo a teplo. Ale nebolo to tak. V „revíri" boli aj moji známi -chlapci bratia Krasňanskí. Jednému z nich dal doktor injekciu a on na to zomrel. Odvtedy sa bojím injekcií. Druhý brat žije dodnes.
V ošetrovni, ktorú väzni volali „revír", bola aj istá Belgičanka s ťažko poranenou rukou. „Jedného dňa prišli dozorcovia do revíru zrejme hľadať, koho by ešte odvelili na pochod smrti. Belgičanka ma priľahla, aby ma dozorcovia nespozorovali. Naozaj si ma nevšimli. Vtedy som sa druhý raz narodila. A neodvelili ani ju."
Keď Nemci odchádzali z Osvienčimu, podpálili sklady.
„Pamätám si na veľkú žiaru".
Po oslobodení Auschwitzu Katku s ďalšími deťmi, bolo ich približne dvanásť, odviezli do kláštora v Katoviciach a odtiaľ do Košíc a na doliečenie do Tatier. Pretrvával jej silný zápal stredného ucha a zápal priedušiek.
Otec ju ešte pred deportáciou nútil, aby si zapamätala, kde sa narodila, ako sa volali jej starí rodičia a rodičia. Vďaka tomu, že tieto základné informácie o sebe nezabudla, a že ich neustále opakovala, sa podarilo jej mame, ktorá tiež akoby zázrakom prežila Auschwitz, v júni 1945 ju v Tatrách vypátrať. Spočiatku ju Katka pokladala za cudziu ženu.
„Keď za mnou prišla do Tatier, práve som spala. Keď som sa zobudila, sedela vedľa mňa jedna pani. Bola to moja mama, ktorú som ale vôbec nespoznala."
Stretávali sme sa v kaviarni raz začas, ale už sme sa o smutnom období holokaustu nerozprávali. Stretávali sme sa ako priateľky, smiali sme sa spolu na našich každodenných banálnych zážitkoch a tešili sme sa, že si tak rozumieme.
Naposledy sa mi sťažovala, že má nejaké banálne zdravotné problémy, ale potom, keď si ich vyrieši, už konečne zase pôjdeme spolu na kávu. Tento štvrtok som na ňu niekoľko ráz myslela a povedala som si, že už sa jej musím ohlásiť, či je v poriadku. Vo štvrtok pani Katka náhle zomrela.
Zomrela žena, ktorá ako sedemročné dievčatko prežila peklo, kde s úplnou samozrejmosťou prekračovala mŕtvoly. A nám všetkým, čo sme podobné hrôzy neprežili, odpustila, že si podobné peklo ani len nevieme predstaviť. Naopak, usilovala sa presvedčiť nás, že zo života sa máme radovať. Že sa zo všetkých síl máme usilovať, aby sme si z každého prežitého dňa vybrali len to najkrajšie, najpríjemnejšie. Že sa nikdy za žiadnych okolností nemáme vzdávať.
A ona, keďže ako sedemročná prežila peklo, vedela veľmi presne, o čom hovorí.
Prišiel mi na um výrok Simona Wiesenthala, lovca nacistov, ktorý tiež na vlastnej koži pocítil holokaust:
"Až umriem a prídem do neba, stretnem sa tam s obeťami holokaustu. Budú mi rozprávať, čím sa zaoberali, keď ešte žili. Až sa spýtajú, čo som na svete robil ja, odpoviem im: Nikdy som na vás nezabudol."
Nikdy na vás, pani Katka, nezabudneme.
