Písal sa rok 1970 a pri tzv. očiste spoločnosti od antisocialistických síl, ako pracovník štátnej správy som bol vyhodnotený po stránke pracovnej veľmi kladne, až na jednu maličkosť. Touto maličkosťou bola klauzula v závere previerky, že som mal iný názor na vstup spojeneckých armád na územie Československa, aký mala komunistická strana. To znamená, že som s okupáciou nesúhlasil, možno aj tým, že som vojenský prepad "bratskou" armádou fotograficky zaznamenával a ktoré ŠtB mi neskôr pri domovej prehliadke doslovne ukradol. Od tohto obdobia som sa stal politicky nespoľahlivým, zo zamestnania v štátnej správe som musel odísť zo dňa deň, lebo "súdruh" predseda mi oznámil, že ak neodídem dobrovoľne, dostanem výpoveď, keď dôvod si už nájde. Nastúpil som k ďalšiemu zamestnávateľovi, odkiaľ na nátlak okresného výboru komunistov som musel taktiež odísť, lebo riaditeľovi tejto inštitúcie bolo jednoznačne oznámené, že v prípade môjho neprepustenia, príde sám o zamestnanie. Na ďalšom mieste, vo veľkom strojárskom podniku, ma nakoniec horko-ťažko zamestnali. S mojou prácou iste boli spokojní, lebo ma vysielali na veľké celoštátne porady, kde som zamestnávateľa prezentoval napriek tomu, že moje pracovné zaradenie patrilo medzi tie nižšie v tomto podniku. Možno aj preto zamestnávateľ neveľmi si všímal to, že práve mojim zapríčinením nie je 100% organizovanosť v zväze československého priateľstva, resp. že, sa vôbec neangažujem v tvz. brigáde socialistickej práce. Po nejakom čase som dostal za kolegu jedného emigranta, ktorý od roku 1969, kedy emigroval do západného Nemecka. v dobrej viere sa vrátil po rokoch na Slovensko a to na pohreb svojho vlastného otca. Pricestoval len tak naľahko na otočku z Tókia, kde pracoval v jednej reklamnej agentúre. Predtým skončil v USA najvyššie vzdelanie magistra a medzitým precestoval celý svet. Samozrejme, že po prílete na pôdu boľševického Československa ihneď sa dostal do záujmu ŠtB a za dobu štyroch mesiacov ho preverovala, či nie je agentom, alebo magorom, ktorý sa vrátil do totalitnej spoločnosti. Nakoniec mu návrat do Japonska nebol umožnený a skončil, ako nespoľahlivý pri ďalšom nespoľahlivom. Vedúcim na tomto pracovisku bola jedna osoba, samozrejme, že straník, ktorá ešte nedávno spolu aj so svojou manželkou boli úspešným tanečným párom, reprezentujúcim Československo v zahraničí. O krátky čas sa nenápadne votreli do priazne mojej rodiny, ktorú začali pravidelne navštevovať a trávili s nami spoločné víkendy. Samozrejme, že ako politicky nespoľahlivá osoba, som bol odpočúvaný, sledovaný a moja korešpondencia bola cenzurovaná, pričom som nemohol vycestovať na "kapitalistický" západ, včítane bývalej Juhoslávie. Nakoniec prišiel rok 1989, po ktorom som po 20 - tých rokoch bol politický rehabilitovaný a bolo mi v tomto podniku, ktorý predtým so mnou prehral 6 súdnych sporov v pracovnoprávnej oblasti, ponúknuté významné miesto v jeho vedení. Keď som však zbadal, že všetky nomenklatúrne kádre KSČ sa zo dňa na deň premenili na VPN -károv, nemal som žalúdok na to, aby som s nimi sedel za jedným stolom a odišiel som na vlastnú žiadosť z tohto podniku a postavil na vlastné nohy. Asi v roku 1999 som sa v Necenzurovaných novinách vychádzajúcich vtedy v Brne, dostal k zoznamu bývalých spolupracovníkov ŠtB. Medzi inými menami som si prečítal aj meno priateľa mojej rodiny. V tomto momente som nevedel, ako zareagovať na túto skutočnosť. Zvážil som si, že si toho človeka, ktorý medzitým prišiel pre svoju neschopnosť o zamestnanie, stratil manželku, ktorá sa zdržiavala v zahraničí, nebudem pre budúcnosť si všímať. O krátku dobu na tom som ho predsa len stretol a silou mocou mi niečo chcel povedať. Hmlisto som tušil, že čo asi. Nakoniec z neho vyšlo, že donášal, ako na mňa, tak aj na bývalého emigranta. Zdôvodňoval to tým, že keď lekár, brat jeho manželky emigroval aj s rodinou cez Juhosláviu do Švajčiarska, ŠtB si zo zavolala, ako člena KSČ na pohovor. Otvorene a "súdružsky" mu mali oznámiť, že ak chce byť naďalej v takom postavení ako doteraz a nie pracovať s lopatou, mal by sa stať ich informátorom. Pod nátlakom spoluprácu potvrdil svojim podpisom a ihneď začal donášať. Už som pomaly aj začal zabúdať na tohto človeka, keď v regionálnych novinách som prečítal oznam, že táto osoba ukončila svoj život skokom zo VII. poschodia jedného paneláku. I keď som na pohreb od jeho manželky obdržal pozvánku, medzi truhliacim som nebol. Rok na to zomrela aj jeho už vtedy dospelá dcéra...
