Ako som tri noci nespal

„ Čau P-peťo,   to som ja Svetlana. Ja som v P-prahe a .. a n-neviem sa dostať domov.   Ja som tak sprostá, ale n-nevedela som komu mám zavolať. Vieš, šla som sem na koncert a n-nejaký týpek mi hovoril že môžem u neho p-prespať. N-nechala som si u neho veci a on sa mi stratil. Bože, ja som taká krava. N-nemohol by si sem p-prísť, lebo potom p-posledná záchrana sú rodičia a tí by ma zabili.“Musím uznať že ma poriadne zaskočila. Povedal som jej ale, že prídem prvým vlakom. Dohodli sme sa, že sa stretneme na stanici. Hneď som skočil na net a vyhľadal si spojenie. Fajn.. nejaký nočák mi pôjde. Mal som šťastie, ani rodičia neboli doma a tak sa ma nemal kto vypytovať kam idem. Možno sa vám zdá moja reakcia neuvážená, ale keby ste poznali Svetlanu, tiež by ste šli hneď za ňou. Je to dokonalá baba, má len drobnú  chybu. Nikde na svete by ste nenašli tak ironického človeka ako je ona. A najhoršia je sama k sebe. Má malé problémy so zajakávaním, keď je v strese. Nie je to nič hrozné a navyše je to flegmatička, ktorú nič tak ľahko nerozhádže. Napriek tomu skoro vždy, keď má na to príležitosť, si to pripomenie. Je k sebe mimoriadne krutá. Na stanicu som došiel okolo 11 večer. Vlak som akurát stihol. Za nejakých 6 hodín budem v Prahe. Aj som to hneď napísal Lane, tak totiž vždy Svetlanu volám. A mal som čas so pospať, ale vôbec sa mi nedalo. Musel som stále rozmýšľať. Prečo volala zrovna mne? Nerozišli sme sa totiž v najlepšom. Teda my sme spolu ani nechodili oficiálne. Pár týždňov cez toto leto sme sa pokúsili s akýsi hlbší vzťah. Skončilo to moc zle, ale najhoršie bolo, že sa skončilo aj naše dlhodobé priateľstvo. Prešli sme akurát Brno, nikdy som tam nebol, škoda, lebo tá ich katedrála vyzerá moc fajn. Dokonca som sem chcel ísť na výšku, ale ostal som kvôli kamošom a aj vtedy aj kvôli Lane. Niekedy po 4. hodine sedenia vo vlaku na mňa doľahla malátnosť. Sakra, lenže teraz už by som spať nemal. Tento vlak totiž nemá konečnú v Prahe a nechcem to prespať. Vstal som a šiel do jedálneho vozňa za vidinou nejakého energy drinku. Praha- Holešovice.. to je ono.   V Prahe som už pár krát bol a tak tu nie som úplne stratený. Mierim po chodbe smerom k metru. Je niečo po 4 hodine ráno a tam na lavičke vidím Lanu. Keď ma zbadá, rýchlo sa postaví  a beží ku mne, v očiach jej vidím úľavu. Sadli sme si na lavičku a ona   mi začala hovoriť, čo sa stalo: „Mala som ísť so spolužiačkou na koncík. Ona ale ochorela. Mala som lístky a tak som šla sama.“ Už bola uvoľnená a hovorila bez zajakávania. „ Taká som hlúpa, myslela som si, že to bude fajn, že sa mi predsa nič nemôže stať. Vo vlaku som stretla takého chalana. Hovoril, že tiež ide na koncert a že prespí u kamoša na intráku. Ponúkol mi, že tam môžem prespať tiež. Vieš aká som bola rada, že nevyhodím peniaze za to?“  pozrela na mňa, chcela vedieť, čo si o nej myslím. Ja som ale len povedal: „Nie si hladná? Poďme sa najesť a tam mi do dorozprávaš,“ našťastie hneď pri stanici bol nonstop otvorený  McDonald, presne ako som si pamätal. S plnými ústami potom Svetlana pokračovala: „Na intráku si potom ten druhý debilko vypýtal kamoškin lístok, ktorý som chcela na mieste ešte predať. Vieš, zmienila som sa že mala dojsť aj ona, ale ochorela. No, nechcela som mu dať ten lístok, ale oni dvaja na mňa tlačili. Nakoniec som si tam nechala ruksak aj s peňaženkou a zobrala si len lístok a mobil a to čo mám na sebe,“ keď hovorila toto, začali sa jej zas drať slzy do očí. Chvíľu trvalo, kým sa upokojila a pokračovala: „ Šli sme autom a ja teraz vôbec neviem kde tie intráky boli. A nemám pri sebe ani občiansky.. ako sa vrátim domov? No, ale proste, ešte na koncerte sme boli spolu. Zabávali sme sa, ale potom si ten z vlaku začal dovoľovať a potom sa k nemu pridal aj jeho kamoš. Vynadala som im, bolo tam veľa ľudí a tak nič nemohli. Lenže zrazu ich nebolo. Nevedela som ich nájsť, nevedela som čo mám robiť. Chcela som niekomu zavolať, lenže moji kamoši by sem neprišli. Rodičia boli posledná voľba, ale keď som v mobile našla tvoje číslo... nevedela som, či ti mám zavolať,“ prestala hovoriť. Svetlana mala vždy problém hovoriť o vzťahu medzi nami. Upokojil som ju, povedal jej, že ona mi môže hocikedy zavolať a nič to nezmení. Už bolo 5 ráno. Svetlana bola úplne mŕtva od únavy. Rozmýšľal som, či sa dáme hneď na spiatočnú cestu. Nechcelo sa mi ale. V Prahe mám bratranca, už je dospelý a tu robí nejakého informačného technika. Minule mi hovoril, že do roboty chodí tak nanajvýš 2 dni v týždni a sem-tam na nejaké školenie. Zavolal som mu. Bol prekvapený, že mu volám tak skoro, ale keď som mu to vysvetlil, povedal že pokojne môžeme dojsť. Dano býva neďaleko stanice metra Černý Most. Vyzerá to tam ako v Petržalke, ale mal som z toho aspoň taký domácky pocit. Lanu sme uložili spať a ja som sa s Danom rozprával, lebo som vôbec nebol unavený. Poprosil som ho, aby nikomu nehovoril, že sme tam boli. Moji a Laniny rodičia sa poznajú. Dano musel ísť dnes na školenie, mal ho ale len doobedu. Rozhodol som sa, že keď sa Lana zobudí, tak si pôjdeme po jej batožinu. Dano hádam bude vedieť, kde sú aké intráky.  Chladničku som našiel skoro plnú. Teda, na to že tu býva sám, sa celkom stará o to, čo je. Okolo jednej, keď sa Lanka zobudila, som už mal urobené palacinky. Na jednej chate som sa to naučil robiť, lebo sme tam skoro pomreli hladom. Neskôr sme už ale zvládali aj také veci ako guláš a rôzne mäsové pokrmy. To je celkom fajn príbeh, ten napíšem nabudúce, ale teraz ešte dokončím tento. Najedli sme sa a hneď na to došiel aj Dano. Vraj už obedoval, ale aj tak spráskal ešte zvyšné palacinky. „Počuj, Dano, nevieš kde sú tu intráky?“ opýtal som sa.„Po celej Prahe ich máš aspoň 10,“ myslel som si, že to tak bude. „Svetlana mi ale hovorila, že to boli pre matfyz a prírodovedeckú,“ dúfal som, že tých viac nebude. Dano sa zamyslel. Nakoniec ale povedal, že vie kde to je, tak som ho poprosil, či by nás tam večer, keď skončí škola, nezobral. Keď nás doviezol k intrákom, Lana potvrdila, že sú to tie pravé. Fajn, spýtal som sa že kde bola izba a ako sa volajú tí dvaja chalani. Mal som záchvat hrdinstva. Bežne sa mi to nestáva a všetkých postihnutých týmto syndrómom úprimne ľutujem. Našťastie mi Dano trval na tom, že pôjde so mnou. Mal som pocit, že ma Svetlana vysmeje, toto totiž bola presne chvíľa vhodná na jej iróniu. Ona ale len odmietla sedieť v aute. Tak sme tam šli všetci traja. Svetlana prešla cez vrátnicu úplne v pohode, ale nás dvoch vrátnik zastavil a chcel náš ISIC. Do pekla, ako sa tam dostaneme?? Naznačil som Svetlane aby počkala. Našťastie šiel okolo jeden chalan a ja som na neho priateľsky zamával a začal sa s ním rozprávať ako s kamošom. Keď mi odpovedal, zistil som, že je tiež Slovák. Zobral nás na svoj ISIC na intrák. Povedal som mu totiž, že ideme za frajerkami, ale že je to prekvapenie. Mal pre nás pochopenie. Pri víťahoch nás čakala Svetlana. Vyviezli sme sa na 9. poschodie. Lana mi ukázala tu izbu. Zhlboka som sa nadýchol a zaklopal. Ostrý konflikt nie je môj štýl riešenie problémov, ale teraz som bol odhodlaný. Dvere sa odchýlili a von vykukol mladý chalan. „Chcete něco?“  opýtal sa. „Myslím, že máš zopár vecí mojej priateľky,“ odpovedal som mu. Vtedy otvoril dvere viac a uvidel aj Lanu. Bolo mi jasné že ju spoznal, ale poprel to.„Já nemám nic a tuhle holku si vůbec neznám.“ „Nie? Tak fajn, nebude ti vadiť keď sa pozrieme?“ povedal som a vtlačil ho do dverí, aby som mohol ísť do izby.„Co jé?“ ozvalo sa z izby, v ktorej bol jeho kamoš. Sedel na posteli a pri nohách mal Lanin červený ruksak. „Nemůžeš sem jen tak vejít a obviňovat nás,“ začal ten prvý, potom ale zbadal, že ten ruksak máme všetci pred očami. „Jó, ty myslíš tenhle? Zapomněla jsi ho tady ta tvoje kamarádka. Na, vem si ho.“ A podal mi ho do ruky. Fajn, to šlo ľahko, pomyslel som si. Zobral ruksak a už som vychádzal, keď som začul zozadu. „Ty vole, ta čubka na nás normálně poštvala svího blbouna.“  Otočil som sa, vrazil znovu do izby a tomu na posteli zabil jednu do nosa. Nebola to najlepšia rana, nemám dosť skúseností. Zabralo to ale, lebo sa hneď zvalil a držal si nos. Zatiaľ ale ten druhý chalan na mňa skočil zo zadu a dostal som tiež poriadnu šupu do hlavy. Vtedy sa do bitky zapojil Dano. Musím povedať že ma normálne zaskočilo, koľko rán vydržím. Na chodbe sa už zoskupili ľudia a prizerali sa. Za chvíľu už došla ochranka, alebo to boli policajti? Ani neviem, len si pamätám cestu autom a potom sme zrazu boli s Danom v nejakej miestnosti na polícii. Zobrali tam aj Lanu, lenže to som ešte vtedy nevedel. Polícia nás vypočúvala, chceli vedieť, prečo sme útočili, potom odišli a hodinu boli späť s tými istými otázkami. Takto sa to opakovalo asi 3 krát. Keď sme boli chvíľu sami, ospravedlnil som sa Danovi, nechcel som aby to tak skončilo. Nehneval sa, povedal, že keby som tomu Čechúrovi nevrazil, tak to urobí prvý on. Kde sa to len v nás zobralo, toľko agresivity. Nakoniec nás policajti poslali do miestnosti, kde boli aj tí dvaja Česi a Lana. Dohodli sme sa, že ani oni ani my nepodáme trestné oznámenie. Nakoniec nás odtiaľ vykopli. Udivilo ma, že svitá. My sme tam strávili celú noc. No fajn, to bola druhá prebdená. S Danom sme šli zas k intrákom, lebo tam nechal auto a potom nás odviezol na stanicu. Lana už mala svoj občiansky aj peniaze. Kúpili sme si lístky späť do Bratislavy. Dano sa tváril, že nás nechce vyháňať, ale bolo mi jasné, že už sa teší, kedy bude mať zas pokoj. Ešte že dnes nejde do práce. Cesta domov prešla v pohode. Lana zaspala už na druhej zastávke. Ja som už bol ale podozrivý ku všetkým, lebo sme boli v kupé s nejakým divným chlapíkom. Od predavača som si kúpil 2 kávy a vypil som ich obe ešte teplé. Konečne Bratislava. Je niečo okolo 3 poobede. Odprevadil som Lanu domov, ale asi by som to už nebol vládal urobiť, keby nebývala len 2 ulice od nás. Domov som došiel úplne zničený, peru som mal stále rozbitú a na rebrách sa mi sfarbovali modriny. Doma nikto nebol, naši sú furt na chate. Uvaril som si Vifonku, a ďakoval celému čínskemu národu za ten zázrak. Moc ma to nezasýtilo, a tak som si urobil druhú. Viem, pôsobí to asi strašne, ale keď chleba bol starý, do obchodu sa mi ísť nechcelo a variť už vôbec nie. Celý deň som prežil v polo bdelom stave a večer som si ľahol do postele s dokonalým pocitom uvoľnenia. Ležal som ale pol hodinu, potom hodinu a nakoniec som po druhej hodine znova vstal. Ja som proste nevedel zaspať. Prechádzal som sa po byte. Hlavu som mal plnú myšlienok, lenže nie konkrétnych. Boli to záblesky z toho aj tamtoho... ale nič, čo by som mohol zachytiť alebo zbaviť sa toho. Obliekol som sa a vyšiel von, trochu sa poprechádzať. Šiel som aj okolo Laninho domu. V jej okne sa svietilo. Tak som vytiahol mobil... teraz jej zavolám ja. „Čau Lana, to som ja Peťo.   Nechce sa ti ísť von?“  na druhej strane bolo ticho, potom sa otvorilo okno a vystrčila sa jej hlava. Býva na 5 poschodí a už bolo 10 hodín večer. Preto sme sa rozprávali cez mobil a pritom sa na seba pozerali. Neviem ako dlho sme sa takto bavili, ale poviem vám, že ten účet potom aj tak vyzeral. Ale stálo to za to. Už tak dlho som sa s ňou nerozprával, že som už aj zabudol, prečo som ju mal tak rád a prečo som neváhal ísť za ňou do Prahy a prečo som sa kvôli nej aj pobil. Nie sme v americkom filme, a tak sa to nekončí celé bozkom a svadbou. Ani spolu nechodíme. Sme ale opäť priatelia, a to najlepší a som za to veľmi vďačný.