Tento obraz mám pred očami, keď premýšľam nad dešpektom, s ktorým sa Mikloško od počiatku svojej prezidentskej kampane stretáva. Ten dešpekt zďaleka neživia len príslušníci liberálneho tábora. Živia ho aj mnohí konzervatívni predstavitelia. Ten dešpekt nie je hanbou Mikloška, ale je veľkou hanbou nás, konzervatívnych voličov.
V Levoči sa vo februári po rokoch konalo Levočské fórum – diskusné podujatie, ktoré organizuje partia okolo miestneho lekára Petra Jeseňáka. Tentokrát to bola prezidentská debata. Na samom konci sa z publika prihlásil o slovo Ľubomír Jaško. Predstavil sa ako politický komentátor portálu aktuality.sk a ponúkol Mikloškovi možnosť vidieť politického komentátora zoči-voči. Už tento úvod bol značne trápny, pokračovanie však malo prísť zakrátko. Jaško sa Mikloška pýtal, či má zmysel pre realitu. Mikloško odpovedal slovami, že kde by ho doviedol zmysel pre realitu v marci 1988, keď organizoval sviečkovú manifestáciu. Neviem, či sa Jaško cítil trápne, mne však bolo trápne aj za neho. O to viac, keď ide o “politického komentátora“, ktorý je signatárom výzvy “progresívnych veriacich“, čo je platforma politickej strany Progresívne Slovensko. Tak čím Jaško vlastne je alebo chce byť? Komentátorom alebo politikom?
Pre niekoho, nie však pre mňa, mohlo byť prekvapením vyjadrenie Róberta Bezáka. Bezák podporil Zuzanu Čaputovú a k Mikloškovi sa v rozhovore pre denník N vyjadril takto: „Kandiduje už tretíkrát. Prvýkrát, keď bol známejší ako dnes, sa mu to nepodarilo. Čo sa stalo také úžasné, že by ho teraz mali voliť? Ak by chcel niečo urobiť, tak by povedal: voľte pani Čaputovú. Jeho čas vypršal. Hovoria, že som proti nemu, no nie je to tak. Ale 71-ročný chlap svoj životný beh ukončil.“ Nuž... čo úžasné sa stalo? Napríklad to, pán Bezák, že ten človek Vám prejavil ľudskú blízkosť a stál pri Vás! Že Mikloškov čas vypršal? A to hovorí človek, ktorý sa tešil na to, že bude minimálne do 75 roku svojho života vysokým predstaviteľom Cirkvi na Slovensku? Príkrosť vyjadrení Bezáka ukazuje len jediné: jeho vlastnú zahľadenosť do seba a neuveriteľný narcizmus. Ďakujem, neprosím.
Len okrajovo chcem spomenúť výrok Matoviča, ktorý sa vyjadril, že Mikloškovi je vraj Slovensko ukradnuté. Viete prečo? Lebo sa odmietol vzdať v prospech Roberta Mistríka. Gratulujem k voľbe pána Mistríka, pán Matovič. Či to už neplatí? O úbohom pokuse Onřejíčka, že Mikloško sa diskvalifikoval lebo pri bohoslužbe podal ruku Kotlebovi ani nemá zmysel písať. Snáď si len počkáme, či Ondřejíček vyhlási, že sa diskvalifikovali aj ostatní, ktorí Kotlebovi z nejakého dôvodu podali ruku: župan Lunter, či protikandidáti v prezidentských volieb na čele so Zuzanou Čaputovou. Pre Braňa Bezáka, hlasu newsfiltra denníka N sa Mikloško aktuálnou kandidatúrou stal Don Quijote. Tento dešpekt živia novinári liberálnej kaviarne k človekovi, ktorý obstál v zápase s komunizmom, v zápase s mečiarizmom a aj v zápase proti Ficovi. K človeku, ktorý má dostatočné skúsenosti aj najsilnejší príbeh. K človeku, ktorý spája kresťanských aj občianskych konzervatívcov aj umiernených liberálov. Tento dešpekt je veľkým zlyhaním novinárskych elít. Kde je Mistrík, v ktorého prospech sa mal Mikloško vzdať? Čo nám kandidát, ktorého preferovali donedávna všetky mainstreamové redakcie ponúkal? Okrem výzvy k odstúpeniu v jeho prospech si spomínam už len na trasúci sa prst, ktorým mal kandidát odoslať článok na blog.
Oveľa väčším zlyhaním je však správanie sa konzervatívneho prostredia. Čo nám to predvádzalo Hlinovo KDH pri rozhodovaní o podpore v prezidentských voľbách? KDH malo Mikloška podporiť dávno pred voľbami. Videli sme trápnu hru na primárky s Veronikou Remišovou, ktorá vôbec kandidatúru neohlásila a predvolania na Radu KDH ako nejakého školáčika do riaditeľne. Nie je vám ani trochu hlúpo, pán Hlina?
Ostal som v nemom úžase, keď som sa dozvedel, že pre nie nevýznamnú časť konzervatívnych voličov predstavuje vraj konzervatívnu voľbu Štefan Harabin. Komunistický sudca, Mečiarov a Ficov minister. Ten, ktorý redaktorke na otázku, aby vysvetlil ako je možné, že v roku 2013 podľa daňového priznania zo svojho príjmu nič neminul, odpovedal, že či si redaktorka pamätá, koľkokrát mala v tom roku sex... Áno, Harabin sa stále prejavuje ako odporný hulvát a jeho voľbu ako konzervatívneho kandidáta nedokážem označiť inak, než ako úplné ohlúpnutie konzervatívneho spektra. Jeden kňaz mi povedal, že Mikloško sa predsa rovnako ako Harabin mohol prihlásiť ku konzervatívnym hodnotám... Dá sa na to reagovať?
Nedávno sme sa dozvedeli, že predstavitelia kresťanských cirkví na Slovensku sa streli s podpredsedom Európskej komisie. Až v článku je spomenuté, že onen podpredseda je vlastne kandidát Smeru Maroš Šefčovič, bývalý člen Komunistickej strany, absolvent prominentného moskovského politického inštitútu. Celé toto predstavenie malo za cieľ predstaviť Šefčoviča ako veriaceho katolíka a Tlačová kancelária KBS to zahmlieva diskusiou o výhrade vo svedomí. Je to hanebné počínanie tých, ktorí túto frašku spískali. Šefčovič je totiž v prvom rade kandidát Smeru a Róberta Fica a snáď netreba predstaviteľom kresťanských cirkví na Slovensku vysvetľovať, aký marazmus tu počas jeho exekutívy vládne. Treba povedať, že celé to strašne smrdí zákulisnými dohodami sekretariátu KBS.
No a na dôvažok sme si vypočuli, ako Mikloška odpálil aj súčasný trnavský arcibiskup Ján Orosch v kázni, v ktorej o Mikloškovi nehovoril pravdu. Počas posledných dní som čítal statusy sekretára KBS Antona Ziolkovského, ktoré si ako podporu Harabinovi či Kotlebovi vysvetľovali ich podporovatelia a sekretár na to nijakým spôsobom nereagoval. Potom nepriamo vedenie KBS vyjadrí podporu Šefčovičovi, ktorý je v prvom rade kandidátom Róberta Fica a nakoniec arcibiskup Orosch ostro a nekorektne vystúpi proti Mikloškovi. To aký odkaz nám predstavitelia KBS momentálne ponúkajú?
Áno, Mikloškova kampaň je mizerná. Jeho silný príbeh a skúsenosti by si však zaslúžili úplne niečo iné, než dešpekt, ktorý sa voči nemu šíri. Nie je a nebude prehrou Fera Mikloška, ale najmä prehrou a zlyhaním celého demokratického, zvlášť konzervatívneho spektra. V roku 30. výročia novembra 1989.
