Mikuláš Dzurinda sa stal predsedom SDK z pozície hovorcu vďaka Mečiarovmu volebnému zákonu. Svojej úlohy sa zhostil veľmi dôsledne. Počas jeho premiérovania sa Slovensko vymanilo z medzinárodnej izolácie (čo však nebolo náročnou, skôr príjemnou úlohou), stalo sa členom NATO, EÚ i klubu najbohatších štátov sveta. Vďaka jeho vládam sa Slovensko stalo atraktívnym miestom pre investovanie, výrazne k lepšiemu sa zmenil daňový systém, v jeho vláde sedel minister, ktorý sa ako prvý od roku 1989 pokúsil pohnúť s nefungujúcim a neustále produkujúcim dlh socialistickým (vraj bezplatným!!!) zdravotníctvom, zreteľne pokročil boj proti organizovanému zločinu a mafii... Prečo potom jeho najbližší spojenci hovoria o vierolomnom človekovi (KDH), či ho v minulosti vyzývali na odstúpenie (SMK) a obviňovali ho z nedodržiavania dohôd (KDH i SMK)? Prečo aj autor týchto riadkov má z tohto veľmi úspešného politika veľmi rozpačitý dojem?
Kvôli štýlu jeho politiky. Mikuláš Dzurinda vyšiel z kresťanskej demokracie. Politiky, ktorá jasne pomenúva isté hodnoty a princípy. A z tých neustupuje. On to však viackrát urobil.
Počas môjho štúdia na vysokej škole nás navštívil na Spišskej Kapitule. V spoločnosti práve rezonovala otázka návratu SDK k päťkoalícii. KDH (ako najsilnejší člen vtedajšej SDK) tvrdilo, že takáto dohoda existovala (a pravdupovediac každému bolo jasné, že by to bolo úplne prirodzené). Mikuláš Dzurinda často tvrdil, že takáto dohoda nikdy neexistovala. V tejto situácii to nepochybne znamenalo, že niekto z nich klame. Využil som preto príležitosť a spýtal som sa: Pán premiér, chcete nám povedať, že predstavitelia KDH klamú? V auditóriu, plnom študentov i prednášateľov teológie (prítomný bol aj biskup) to len tak zašumelo... Dzurinda reagoval hystericky. Na položenú otázku neodpovedal, začal len kričať. Či si vôbec dokážem predstaviť, akú má on zodpovednosť, či má riskovať, že HZDS po návrate SDK k päťkoalícii napadne výsledky volieb, či má riskovať rozpad vlády... Sklamal ma.
Potom k nám zavítal ešte raz. Opýtal som sa ho, kedy Slovensko bude mať konečne prezidenta bez komunistickej minulosti. Odpovedal mi (tentokrát bez hystérie), že je to jeho veľkým želaním a on osobne urobí všetko preto, aby jeho strana presadila práve takéhoto kandidáta. Moju otázku vyhodnotil ako najlepšiu a daroval mi videokazetu o jeho maratóne v New Yorku po útokoch na Dvojičky. Hneď som ju daroval kolegovi, ktorý mu veľmi fandil... Prišli prezidentské voľby a on všemožne podporoval kandidáta, inak vážneho a rešpektovaného, no s jasnou komunistickou minulosťou.
Divím sa jeho vyjadreniam dnes. KDH vraj zmarilo príležitosť na kontinuitu, lebo nechcelo sedieť vo vláde s HZDS. Sám som na blogu písal o tejto možnosti. Stála však na jedinom: osobnom postoji Mečiara. A každý, kto počul jeho vyjadrenia po voľbách musí byť úplne jasné: Mečiar sa nezmenil, je stále taký istý chrapúň ako bol. Zamýšľanie sa nad možnosťou ponúknuť mu priestor na dôstojný odchod, bol chybou (aj mojou vlastnou), pretože on si nič také nezaslúži. Musí to byť jasné aj Dzurindovi. Neverím, že nie je. Nerozumiem však, prečo zatiaľ čo Mečiar hovorí o rehabilitácii Lexu, Dzurinda obviňuje KDH a z neochoty ísť s takýmto Mečiarom do vlády, robí z predstaviteľov KDH škodcov Slovenska.
Vlastne rozumiem. Príbeh Mikuláša Dzurindu je príbehom, kde pragmatizmus a príležitostné, dočasné výhody stoja nad pravdou, hodnotami a zásadami. Pamätáme, ako sa rád k ničomu nevyjadroval, nič nekomentoval a keď už, tak požívajúc frázy a klišé. Preto ten rozpačitý dojem, napriek všetkému dobrému. Pobyt v opozícii bude možno pre Mikuláša Dzurindu (i ostatné strany pravicovej trojky) príležitosťou vrátiť sa k základným hodnotám, lebo zdá sa, že po ôsmych rokoch vládnutia, túto kúru potrebujú.
