Pre generáciudnešných teenagerov sú udalosti z novembra 1989 len odstavcom v dejepise.Sú pre nich kusom dávnej histórie, ktorú nezažili, len o nej čo-to počuli.
A rozprávanie o životepočas komunistickej totality im znie ako úplne nereálna rozprávka.
„Neviemsi predstaviť, že by som nemohla cestovať tam, kde chcem."
„A tonaozaj boli banány a mandarínky len pred Vianocami a Veľkou nocou?"
„Ako jemožné, že ľudia nemohli podnikať?"
„Ľudia nemohli oveľa viac, než podnikať",odpovedám...
„Poznám učiteľku, ktorá nemohla učiť, pretoženebola ochotná zrieknuť sa svojej viery, a tak predávala lístky naželezničnej stanici. A učiteľa, ktorý svoje najlepšie roky prežil akoučiteľ v osobitnej škole, lebo inde učiť nemohol." Hovorím im o povinnýchsprievodoch na 1. mája, povinných oslavách VOSR, posedeniach pri samovare.Hovorím im o tom, že kňaz, ktorý sa (samozrejme tajne) venoval mladým,riskoval basu, alebo prinajmenšom odobratie štátneho súhlasu a nemožnosť pôsobenia.Hovorím im o systéme založenom na potláčaní slobody jednotlivca, o systémefungujúcom na strachu a špicľovaní... A oni len nechápavo počúvajú.Lebo najčastejšie o komunizme počuli len to, že každý mal prácu a potravinyboli lacné.
Neviem, či je to dobré alebo zlé.
Iste, je fajn, že nezažili ten hnusný režim.To je dobre.
Ale určite nie je dobré, ak sa o ňom v školedozvedia len pár kusých informácií bez toho, aby naozaj vedeli, aký odpornýrežim to bol.
Môj zvláštny smútok bol zmesou radosti a smútku.
Radosti z toho, že dnešní mladí s nímnemajú osobnú skúsenosť.
Smútku z toho, im chýba poznanie, ktoréby malo byť povinnou výbavou človeka z postkomunistickej krajiny.
Ktosi raz povedal, že bez poznania minulostinám hrozí, že si ju budeme musieť prežiť ešte raz.
Hoci som bol v novembri 1989 len šiestak na základnej škole, narozdiel od predsedu Smeru som si ten deň všimol. Hanbím sa, že 18 rokov po, jetakýto človek predsedom vlády. Hanbím sa, ale nečudujem, že dnes, 18 rokov po, má najvyššiu podporustrana, ktorej maniere sú rovnako socialistické.
