Jezný je mimochodom predstaviteľom progresívnej politickej strany a protestantským teológom. Jezný napísal komentár nazvaný Jednoduchý svet pochodujúcich proti interrupciám. Len som neveriacky krútil hlavou...
Len stručne:
1. Jezný zjednodušuje a dehonestuje, keď účastníkov Pochodu za život nazýva “pochodujúcimi proti interrupciám“ a ich svet nazýva “jednoduchým“. Tie tisíce ľudí sú presvedčené, že “ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“ (pre pána Jezného: ide o znenie Ústavy SR) a že v dobe, keď hovoríme aj o zvieratách ako o cítiacich bytostiach je uvažovanie o interrupciách ako o základnom ľudskom práve ženy jednoducho neprijateľným barbarstvom.
2. Pokiaľ by ste to ešte nevedeli, účastníci Pochodu za život, vôbec nepochodovali za lepšiu ochranu života nenarodených, ale v skutočnosti za posilnenie vplyvu rímskokatolíckej Cirkvi. Argumenty? A načo? Jezný nám ukázal úroveň, ako zo záverov zjazdu KSČ.
3. Jezný hovorí, že je aj pro life aj pro choice zároveň. Tento postoj má zrejme znamenať, že “potrat je síce zlo, ale nemôžeme ho zákonom zakazovať “. Na prvý pohľad citlivý prístup. Na druhý a každý ďalší však len bizarný a nie citlivý. Prečo ho neskúsime aj v iných oblastiach? “Krádež je síce zlo, ale nemôžeme ju zákonom zakazovať “. “Korupcia je síce zlo, ale nemôžeme ju zákonom zakazovať “. “Daňové úniky sú síce zlom, ale nemôžeme ich zákonom zakazovať “.
Jezný nazýva svet účastníkov Pochodu za život jednoduchým. To však, čo nám predostrel sám je katastrofou aj politicky (ide o predstaviteľa Progresívneho Slovenska) aj teologicky (autor je protestantským teológom).
Denníku SME som na tento briliant poslal reakciu. Odpovedal mi pán Tkačenko, že vraj „zvažujeme, že by sme vašu reakciu zverejnili, ale zasa nechceme urážať čitateľov deformovanými tvrdeniami či priamo klamstvami, s ktorými v texte narábate, takže by som si dovolil vám navrhnúť niekoľko úprav.“ A nasledovali pripomienky takmer v rozsahu mojej pôvodnej reakcie. Čo ma však opäť šokovalo, bolo to, že Tkačenkove pripomienky boli obyčajnými slamenými panákmi, ktoré si komentátor postavil a mlátil. Akurát že boli úplne irelevantné, alebo dokonca úplne nelogické. Príklad? Tkačenko napísal: „je zrejmé, že išlo akciu KBS a aj argumentácia sa zväčšej časti oháňa (ich) bohom“. Tkačenkovi stačí dojem a už niečo vydáva za “zrejmé“. Argumenty? A načo?
Tkačenkovi som odpísal, že ja slamených panákov, ktoré ste si postavil, mlátiť nebudem a že moja krátka reakcia na Jezného text nenarába so žiadnymi klamstvami. Pán Tkačenko mi odpísal nasledovné: „Ďakujem za vašu odpoveď, pochopil, som že svoj článok nemienite upraviť do intelektuálne dôstojnej podoby, azda už aj rozumiem prečo.“
Pravdupovediac, veľmi ma to pobavilo. Denník uverejní neobyčajne plytký komentár, editor na reakciu reaguje ako z pomocnej školy, ale moja reakcia má “intelektuálne nedôstojnú podobu“. Pobavilo. Korunu tomu celému dal Šimečka, ktorý v texte Otázka účastníkom pochodu za život, napísal:
„Nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom. Týmto príslovím sa zrejme riadili aj organizátori „pochodu za život“. Za nepriateľa považujú odporcov zákazu interrupcií, a preto sú ich priateľom fašisti. Je to taká holá pravda, že je zbytočné o nej hlbšie premýšľať. Aj preto je zbytočné hlbšie premýšľať o samotnom probléme interrupcií, lebo oň v skutočnosti nejde.”
Šimečka nám napísal, ako je zbytočné hlbšie premýšľať, a my zrazu úplne rozumieme, prečo intelektuáli tak často v histórii zlyhávali. Zlyhávali pri hodnotení Hitlera, pri hodnotení Stalina, pri odsúdení komunizmu a tak ďalej. Páni Jezný, Tkačenko a Šimečka, ešteže vaše texty sršia intelektiálne dôstojnou podobou.
