O nás, kňazoch

Denník SME priniesol predminulú sobotu vo svojej prílohe Fórum článok s názvom Treba velebiť miniježiša? Jeho autorka je mladá nigérijská spisovateľka, v nelichotivých farbách popisujúca situáciu v katolíckej farnosti, kde v detstve chodievala. Popisuje dosť nevyberavý spôsob konania tamojšieho kňaza, ktorý pripomína skôr obchodníka, kde “milosť“ je “tovar“ a kňaz či pastor “nevyhnutným sprostredkovateľom obchodnej výmeny s Bohom.

Niežeby som bol presvedčený, že spomenutá autorka je vo svojich súdoch objektívna, možno nie je. Koniec-koncov vieme, že dnešný svet nás nebude hladkať, chváliť a už vonkoncom brániť a s radosťou si pri najmenšej príležitosti do nás kopne. Napriek tomu však, alebo práve preto, by nás podobné reakcie mali viesť skôr k reflexii, než k povrchnému odsúdeniu s dovetkom, že ide o klasické útoky neveriacich.
Paradoxom dneška je skutočnosť, že čím viac ľudí žije akoby Boh neexistoval, tým viac oni sami od nás požadujú, aby sme žili svoju vieru i svoje poslanie autenticky. Akokeby ľudia strácajúci osobný vzťah s Bohom boli z tejto situácie vnútorne zmätení a frustrovaní a hľadali na našom živote skutočnú vieru, ale predovšetkým skutočne žité svedectvo hodnôt Kristovho evanjelia. Nachádzajú ho?

Lukáš nám v evanjeliu (Lk 14, 15 – 24) ponúka obraz hostiny, na ktorú boli pozvaní mnohí. Hostiny, ktorá je symbolom nebeskej slávy. My ju dennodenne slávime a pri každej sv. omši zvolávame v Božom mene: Blažení tí, ktorí sú pozvaní na hostinu Baránkovu. Ale záverečné Ježišove slová môžu byť aj pre nás ľadovou sprchou: hovorím vám, ani jeden z tamtých, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru! Viem, zvykli sme si toto i jemu podobné Ježišove podobenstvá aplikovať predovšetkým na vyvolený židovský národ, veď to oni boli prví pozvaní... Ale nemôže už dnes toto slovo platiť aj na nás, kresťanov? Nestali sme sa až príliš sebaistí svojím miestom na Baránkovej hostine? Necítime náš ohromný deficit autentického svedectva hodnôt evanjelia? Nestalo sa nám naše postavenie, naša kariéra, naša sebaistota klamom, kvôli ktorému ľahšie zabúdame na to podstatné?

Práve o tom podstatnom sme počuli rozprávať Pavla. O tom, že každý kresťan má byť odrazom Ježiša Krista. Čo ako nedokonalým, ale predsa len odrazom Krista. Pavol viac krát kresťanov vyzýva, aby sa stávali podobní Kristovi, podľa neho má mať kresťan Kristovo zmýšľanie. V hymne, ktorý sme počuli z Listu Filipanom (Flp 2, 5 – 11), nám všetkým ponúka obraz Ježiša, ktorý sa úplne ponížil, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, doslova duchovne sa vyprázdnil. Podobne, i my, máme sa vyprázdniť od všetkého toho, čo v našom vnútri neladí s Kristovým zmýšľaním, aby v nás svet naozaj mohol vidieť živé a žité svedectvo evanjelia, ktoré sme prijali a ktoré slovom hlásame. Prosme spoločne za seba navzájom i za všetkých kresťanov, aby sme boli takýmito ohlasovateľmi a svedkami viery.