Samota a sklamanie

O Pavlovi toho vieme dosť. Vieme, že bol vzdelaným farizejom, ktorý horlil za Pánov zákon. Vo svojej horlivosti zašiel až ďaleko, že sa podieľal na prenasledovaní prvotnej cirkvi (bol prítomný pri kameňovaní sv. Štefana). Na ceste do Damasku sa mu zjavil zmŕtvychvstalý Kristus. Stretnutie s ním, zmenilo jeho život. A z prenasledovateľa sa stáva apoštol. Vykonal tri veľké misijné cesty, na ktorých založil mnoho kresťanských obcí.

Ale veľmi málo vieme, čo sa dialo s Pavlom po jeho obrátení (odborníci ho kladú do rokov 33-35), až do času jeho prvej misijnej cesty (roky 47-48). Teda od obrátenia do prvej misijnej cesty nás delí približne 14 rokov.

Stručne sa o nich dočítame v Skutkoch apoštolov (Sk 9, 19-25): Niekoľko dní zostal s učeníkmi v Damasku a hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom. Všetci, čo počúvali, žasli a vraveli: „Nie je to ten, čo v Jeruzaleme prenasledoval tých, čo vzývali toto meno? A neprišiel sem na to, aby ich v putách odviedol k veľkňazom?" Ale Šavol bol čoraz silnejší a miatol Židov, čo bývali v Damasku, lebo dokazoval, že toto je Mesiáš. Keď uplynulo viac dní, Židia sa uzniesli, že ho zabijú . Ale Šavol sa o ich úkladoch dozvedel. Vo dne i v noci strážili brány, aby ho mohli zabiť. No jeho učeníci ho v noci vzali a v koši ho spustili cez hradby.
Veľmi stručne o tom píše aj sám Pavol v Liste Galaťanom (v jedinom liste, v ktorom hovorí o svojom obrátení). Gal 1, 15-17: Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi, už som sa neradil s telom a krvou, ani som nešiel do Jeruzalema za tými, čo boli apoštolmi prv ako ja, ale odišiel som do Arábie a opäť som sa vrátil do Damasku .

Židia boli z Pavla zmätení, preto Pavol, aby nepútal pozornosť, odchádza do Arábie, sťahuje sa do ústrania. Kto vie, čo mu práve vtedy behalo po rozume? Pavol sa po čase vracia späť do Damasku, ale zisťuje, že vášne neopadli. Židia sa rozhodli ho zabiť. Tu vidíme niečo, čo budeme u Pavla vidieť často: Pavol je dominantná osobnosť, ktorá nenechá nikoho ľahostajným . Buď si ho obľúbia alebo znenávidia. Možno kresťanom v Damasku prišlo dokonca vhod, že Pavol musel odísť. Lebo v čase, keď Židia kresťanov prenasledovali, nebolo moc prezieravé príliš na seba upozorňovať.

Potom (v Gal Pavol píše, že po troch rokoch od obrátenia) odchádza do Jeruzalema. Sk o tom píšu (9, 26-31): Keď prišiel do Jeruzalema, pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom. Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s ním hovoril a ako smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene. A žil s nimi v Jeruzaleme a smelo si počínal v Pánovom mene. Rozprával a prel sa aj s Helenistami a oni ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu .
A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha.
V Gal 1, 18-24 o tom píše sám Pavol takto: Až po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní. Iného z apoštolov som nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata. A čo vám píšem, hovorím pred Bohom, že neklamem. Potom som išiel do končín Sýrie a Cilície . Ale Kristovým cirkvám v Judei som bol osobne neznámy, ibaže počuli: "Ten, čo nás kedysi prenasledoval, teraz hlása vieru, ktorú predtým nivočil," a oslavovali Boha za mňa.

Pavol teda aj v Jeruzaleme zakusuje sklamanie : učeníci mu spočiatku neveria, opäť je tu skupina, ktorá ho chce zabiť, a nakoniec: posielajú ho do rodného Tarzu (juhovýchodné Turecko), do zabudnutia
Pavlove prvé roky po obrátení boli plné sklamania, nepochopenia a rozčarovania. Neboli zrejme vôbec také, aké si predstavoval. Od samého začiatku mal veľmi zložité postavenie. Nepatril medzi 12 apoštolov, ani medzi širší okruh Ježišových učeníkov, nemohol sa teda spoliehať na privilegované postavenie Ježišovho historického učeníka. Naopak, bol poznačený svojou minulosťou prenasledovateľa prvej cirkvi.

Ťažko sa hľadá odpoveď na otázku: prečo to bolo tak. Odpoveďou sú možno slová, ktoré Pán povedal Ananiášovi, učeníkovi, ktorý Pavla po obrátení pokrstil: Len choď, lebo jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i synom Izraela; a ja mu ukážem, koľko musí trpieť pre moje meno . (Sk 9, 15-16)

Pavol sa presviedča, že byť apoštolom znamená nielen slovom ohlasovať, ale aj životom, ťažkosťami, utrpením stať sa Ježišovi podobný. To je veľká pravda aj pre nás. V akýchkoľvek ťažkostiach, nepochopení, sklamaniach. Pretože v nich aj Pavol dozrel vo veľkého apoštola. Ani naša cesta nemôže byť iná.

(článok pochádza z cyklu Čo hlásal apoštol Pavol - ku koreňom ohlasovania , ktorý prebieha v Okoličnom každý piatok pri večernej omši)