Zrnko viery a balvan pochybností. Čo je viac?

Práve sme so svojím starkým (ktorého sme pred niekoľkým týždňami, žiaľ, pochovali) obkladali kuchyňu drevom. Odbehol som pozrieť poštu a našiel som v schránke list z univerzity, že ma prijali. Ani si nepamätám, či mi niečo vtedy povedal, len v jeho lesknúcich sa očiach som videl jeho radosť a... dojatie. Po prázdninách som mal začať štúdium teológie.Šesť rokov na teológii ubehlo veľmi rýchlo. Boli poznačené veľkou túžbou a mnohými ideálmi a ešte filozofiou a teológiou, prednáškami (ako všade niektoré boli skvelé, iné skôr utrpením pre poslucháčov i prednášajúcich) a skúškami. V roku 2002 sme štúdium skončili a stali sme sa kňazmi. Nástup na prvú kaplánku bol poznačený radosťou aj očakávaním. Svoje poslanie som sa snažil chápať ako príležitosť vnášať do života ľudí radosť a nádej. Azda sa to mnohokrát aj podarilo. Chvíle milé aj veľmi silné. Prekrásne chvíle s deťmi a výlety po horách, ťažké rozhovory s chorými so šokujúcim nálezom rakovinotvorného nádoru, šťastie prežívané s rodičmi držiacimi svoje maličké dieťatko, chvíle ohromnej samoty zabodávajúcej sa až na dno duše, úžas nad ľudskou láskou žiariacu zo vzájomného pohľadu ženícha a nevesty v okamihu sľubu vernosti na celý život, chvíle pochybností o zmysle celého vášho snaženia, krásne i náročné hľadanie životných postojov mladých ľudí, sklamanie z postojov ľudí majúcich byť vašou oporou, dojímavá vďačnosť v pohľade osamenej starenky za čas jej venovaný a zmierňujúci jej samotu... Viac než rok som hľadal sám seba a svoje miesto v tomto svete vo vtedy ďalekom, dnes už blízkom Londýne. Častokrát vám ostane len maličké zrnko viery, že azda to čo robíte, je správne. Maličké zrnko viery oproti veľkému balvanu pochybností.Asi to tak má byť. Vôbec nie je ľahké stáť v dnešnej dobe pred takýmto rozhodnutím. Nakoniec, ľahké to nebolo nikdy... Tak sa drž! Budem na Teba myslieť.