Kto je Jakna? Vy nepoznáte Janku, čerstvú absolvenstku Katedry žurnalistiky? Máte pravdu, vlastne ju pozná len málo ľudí. Rodina, priatelia, známi a kolegovia z týždenníka, do ktorého práve nastúpila ako redaktorka. Ale to sa rýchlo zmení. Janka býva v trojizbovom byte v Devínskej Novej Vsi s rodičmi a psom Bendžom. V pondelok ráno zjedla chlieb so syrom, ale bez šunky (pretože je vegetariánka), pobozkala maminu a vybrala sa za priateľom Dodom, ktorý býva hneď oproti.
Janka sedí u Doda na posteli a vedú vášnivú diskusiu o novinárskej etike, keď ich vyruší zvuk streľby. Ona sa vytrhne Dodovi, ktorý ju chce zadržať a vybehne na balkón. Hlas z ampliónu, rachot striel, výkriky... Janka uteká za počítač a usilovne ťuká di klávesnice. O tom, čo sa deje a používa citovo zafarbené slová, schytí mobil, rýchlo natočí okolie z balkóna a posiela článok aj s videom do redakcie. Je na seba hrdá. Je novinárka. Je tam, kde sa niečo deje. Je pri tom. Píše o tom. Informuje.
Jankine svedectvo o dianí v Devínskej rýchlo publikujú na internetových stránkach časopisov a novín. Keď pominie všetok ten chaos, investigatívne behá po ulici a vypytuje sa ľudí, fotí a píše megalomanské články. A čo ste videli? Ako sa to stalo? Čo si o tom myslíte? Ľudia sú v šoku, ťažko hľadajú slová. Ešte si celkom neuvedomujú situáciu, no kdesi vnútri cítia, že sa stalo čosi hrozné. No Janka sa len tak nevzdá. Vypytuje sa, zisťuje a píše. Všetko píše. Dodo ju len tíško sleduje a nosí jej kávu.
Jankine slová počuť v televízii, píšu o nej ako o duchaplnej, mladej a nádejnej žurnalistke, ktorá nestratila hlavu a okamžite zareagovala. A písala a pýtala sa a dokumentovala všetko, čo sa dialo v jej okolí. Tlieskajú jej. Chvália ju. Výborne.
Poobede Janke zvoní mobil. Otec. Asi sa o ňu bojí. Veď mu zavolá potom. Teraz musí písať ďalej, kým má ešte v pamäti čersvé obrazy, telá prikryté čiernym igelitom, strach v tvárach ľudí, detský plač... Telefón vyzváňa, šéfredaktor je dôležitejší ako otec, ktorý len zbytočne stresuje. Večer unavene zívne a hrdo sa pozerá na množstvo popísaných strán. Sedí s Dodovými rodičmi na gauči a sledujú správy, ktoré sú plné tragédie a jej postrehov.
Odomyká bránu a stúpa po schodoch. Vo dverách zašramotí kľúč. V chodbe je tma. Rodičia už spia. Hlavou je víri množstvo myšlienok, ktoré chce dať na papier a zdieľať so svetom. Vchádza potichučky do izby a šmátra po vypínači. Šťuk. A nie je to prudké svetlo, ktoré ju omráči, ale krvavá škvrna na koberci. A hlavou sa jej mihne ranná pusa, ktorú dala mame na líco pre odchodom. Posledná pusa.
