Do každej rozprávky patria kone, cestu k čarovnej višni lemovalo malé stádo, pasúce sa na ostatkoch trávy...
Maličký rybník a v ňom možno vodník
Vietok tvoril malé vlnky a šum listov bol neopísateľný
Rázcestie je vždy predzvesťou, človek nevie,ako sa rozhodol
Cesty sa pomaly delila
Tá moja sa pomaly zmenšuje, stromy ma obkolesujú, to ticho, tá vôňa lesa...
Až som sa dostal na čistinku, cesty pokračovali rôznymi smermi, v ústrní stál mohutný smrekovec, vyrezal, že každú chvíľu spadne, strážil tajný vchod...
Mal som pocit, že chodba sa za mnou uzatvorí...
A potom sa ukázala v plnej kráse, moja roprávková
Prvý pocit bol neopísateľný, uprostred neznáma, dávno vyrúbaný pás lesa a v ňom mladina. A nad ňou, ako kráľovná stojí ona...Ten výhľad, neopísateľné
Neviem doteraz, ako som sa dostal až ku nej, lesnými cestičkami, šiel som len tak za nosom a objavil tento skvost. V jej korunách je posed
A z posedu, takýto výhľad
fotené cez okuliare
