
Po tom, čo som zbadal, koľko je hodín, som vytreštil oči. Sakra! Veď mám len päť minút. Vyskočil som z postele a začal odpájať reproduktor. Nešiel a práve vtedy, keď nemám čas. Ťahám kábel, no je zaseknutý, prebehnem na druhú stranu, je asi zatlačený pod posteľou! Stále ťahám ten hlúpy káblik, ako dedko repu. Nejde a nejde. Ako tak ťahám a bojujem s káblom ako Don Quichot s veternými mlynmi, si asi po minúte uvedomujem, že ja vlastne reprák nepotrebujem! Skočím po mobile a bijem si po čele, je 02:09. V tom zhone som si pomýlil dvojku s päťkou. S rozbúšeným srdcom a s úškrnom na tvári zaspávam, ale len na krátko.
V duchu si opakujem: "nieže zaspíš!" Nezaspal som, vstal som v pohode, všetko som si pripravil, pobalil som sa a vyšiel čakať auto. Po asi troch minútkach v mínus 18 mi došlo, že som sa dohodol na pol siedmu a je pol šiestej. Už nechápem, čo sa to deje. Mám časový posun, a piatok trinásteho mám dnes, či čo? Nevadí, čas som si skrátil vyzliekaním nekonečných vrstiev a čítaním ranných článkov na blogu. Ani sa nenazdám a už si to valíme, smer Ždiar.
Na miesto, čiže do Bachledovej doliny sme prišli niečo pred siedmou. Bola ešte tma, zasnežovalo sa ešte, aby bola trať čo najkvalitnejšia...

Po chvíli vyšlo slnko a naskytli sa takéto pohľady

Štít na pravej strane, ak som si dobre zapamätal by sa mal volať - Ždiarska vidla

Tento zhluk čohosi, je dôvodom celej mojej rannej nespavosti. Zabezpečoval som časomieru. Štartoval som pretekárov a robil časomerača

Medzi pretekármi panovala veľmi dobrá atmosféra, všetci s napätím sledovali výkony svojich protivníkov

Napätie hustlo, trať bola vyjazdená a objavovali sa prvé "ľadové platne", ktoré boli veľmi zradné

Trocha koncentrácie pred štartom, aby to dopadlo čo najlepšie

Všetci napokon obišli bez zranení a po vyhlásení víťazov jednotlivých kategórií sa oslavovalo a možno sa ešte oslavuje.
