Veľa sa teraz píše o vzťahu cirkvi k škole a o správnosti zavedenia povinne-voliteľného náboženstva. Nechcel som prilievať olej do ohňa, no je mnoho ľudí, čo vidí náboženstvo na škole len ako čisté pozitívum.
Ja som mal to šťastie, alebo smolu, že som chodil na základnú školu na dedine. Majorita bola katolíckeho vyznania ale nebol to problém. Ja som mal možnosť si vybrať a zvolil som si, na náboženstvo nechodiť, vtedy to ešte bolo tak, že ak som nechcel, mal som voľno, ak mi to rozvrh dovolil, čo bolo až do štvrtého ročníka tuším, ale aj potom som si našiel "útočisko". Namiesto náboženstva som chodil na prírodopis do inej triedy. Prišla však úprava a náboženstvo bolo alternované s etikou a povinne som si musel vybrať. Volil som etiku a bavilo ma to, hrali sme sa, chodilo sa do prírody, pozerali sme prírodopisné filmy. Ešte neboli knižky, či osnovy a tak to bolo na učiteľke, ako nás zabaví. Ja, vtedy ako piatak som tam chodil aj s deviatakmi, pretože etikárov bolo málo a tak sme boli spolu. Všetko bolo v pohode, po nevraživosti ani chýru, až do momentu, keď občiansku náuku začala učiť sestra Škutová. To meno si pamätám dodnes, ale žeby to boli dobré spomienky, to povedať nemôžem. Bol som v menšine, no nešiel som s davom a len som nechápavo pozeral, keď sa všetci začali prežehnávať a modliť, ešte raz to zopakujem, na hodine občianskej výchovy, ktorá má od modlenia sa dosť ďaleko. Ja som len nechápavo stál, za čo som si vyslúžil krivé pohľady a podobne. Okrem mňa boli v triede aj dve dievčatá evanjelického vyznania a dve ateistky. Sestrička vyvíjala doslova nátlak, nadávala im do pohanov a neveriacich (pritom boli evanjeličky), dlho nevzdorovali a začali poslušne odriekať. Poddali sa, ale ja som svoju "výhradu svedomia" prezentoval stoj čo stoj. Nenechal som to tak a šiel som za riaditeľom (len tak pomimo) toho času je poslanec v prešovskej samospráve za KDH. Výsledok bol, že sa zo mňa vykľul diabol, no už sa trieda 10 minút na hodine nemodlila, ale učili sme sa to, čo bolo v osnovách. Bol som síce ten najhorší, no moja povaha mi inak nedovolila. Podľa mňa by malo byť náboženstvo formou nedeľnej školy, alebo po škole, na báze dobrovoľnosti. No v žiadnom prípade by nemalo dochádzať k niečomu takému.
Istotne nie som sám, čo také niečo zažil, malých škôl, hlavne na dedinách nie je málo. Sestrička po roku odišla nevedno kam. Ešte počas jej pôsobenia vyrobila škandál. O rok mladší kamarát nečakane zomrel na zlyhanie srdca, mal vrodenú poruchu a srdiečko to jednoducho nevydržalo. „Služobníčka božia“ vyhlasovala, že to isto podľahol drogám, že sa predrogoval k smrti a podobné kraviny. Toto bolo pravým dôvodom, prečo odišla, resp. vyhnali ju. Všetci si tam zaliepali oči, kryli všeličo a ak mal niekto odvahu niečo povedať, tak sa to ututlalo, ako tomu býva často. Prečo si musia všetci tak vehementne dokazovať vieru, že v jej mene konajú aj to, čo im zakazuje 10 prikázaní?
