Pamätám si to ako dnes. V škole nám kvôli avizovanému orkánu odpadli posledné dve hodiny. Mali sme z toho zábavu, nič také sme ešte nezažili a „orkán je asi trocha silnejší vietor“, tak čoho sa báť? Cestou domov pofukovalo, no ja som myslel na kopec iných vecí. S postupujúcim časom však vietor naberal na intenzite. Hororová tma, ktorá nastala po vypnutí prúdu ešte väčšmi umocnila môj strach. Ale ešte stále som to som videl optimisticky. V tom vetre som sa vybral k susedovi a skoro som prišiel o hlavu, mladosť – pochabosť ja viem, poviete si. Kusisko plechu preletelo okolo mňa a ja som si až vtedy uvedomil vážnosť situácie. Pribehol som späť domov s pocitom že lietam, fakt som miestami lietal, stačilo povyskočiť a .....
Až ráno sme videli dielo skazy. Na záhrade sme mali plechy, sused postrhávanú novučičkú krytinu, ale nikomu sa na šťastie nič nestalo.
Horší bol už pohľad na televízne spravodajstvo. Mama sa hneď rozplakala, no ja som si to akosi stále neuvedomoval, čo sa vlastne stalo. Každou hodinou boli správy konkrétnejšie, no o to horšie. Jeden človek neprežil pád stromu na auto, v tom som dostal strach, veď naši štvrtáci mali včera na Štrbskom Plese stužkovú! S mobilom v ruke som si po chvíli vydýchol. Zažili síce peklo a nepredstaviteľný stres, no sú v poriadku. Ostali v hoteli a chtiac-nechtiac sa stali svedkami tejto katastrofy. Autobus sa pomedzi padajúce stromy ledva dostal do bezpečia. Ani nechcem pomyslieť, čo by sa stalo, keby...
Asi po týždni sme šli cez Tatry pozrieť starkú. Celú cestu som mal nemý výraz na tvári a pocity zdesenia striedala beznádej. Nedá sa to opísať.
Do Tatier som sa vrátil na dlhšie až počas letnej brigády v lese. Čo som tam videl, by sa dalo zhrnúť asi takto: “čo nezničila príroda, dokončili drevorubači“.
Ťažké mechanizmy brázdili les jedna radosť. Ak traktor zapadol, jednoduché riešenie sa našlo hneď. To málo živých stromov poslúžilo ako vzpera. Všetci boli spokojní, len stromy sa z toho už asi nespamätajú. Hlboké ryhy po reťaziach neboli všetko čo drevorubači zanechali. Les plný odpadkov, všakovakých obalov, už nepotrebných súčiastok, aj to sú dnes tatranské lesy v srdci kalamitou postihnutej oblasti. Nehovoriac o cestách, ktoré vznikli pri zvážaní. Miestami až 15 metrov/> široký pás plný rozdrveného dreva a haluziny. Bol to hrozný pohľad, keď sa cez túto „otvorenú ranu“ lesa valila plne naložená zvážačka a vrývala sa do pôdy, pričom vytvárala aj meter hlboké koľaje. Kto by hľadel na prírodu, keď podnikatelia zo zahraničia platia a nestíha sa spracovávať? Tento stav však asi vyhovuje a ako povedal lesník “po kalamite máme čo robiť najbližšie tri roky a potom príde lykožrút“! Smršť pripravila úrodnú pôdu pre podnikavcov. Územia, ktoré boli pod vysokou ochranou sa možno stanú centrami zábavy. Možno to nebude na škodu, no kto zaručí, že nebude opäť obetovaných pár „stromov“ v rámci všeobecného záujmu?
Budúcnosť našich Tatier by mala byť vecou verejnou, aby sa to, čo sme doteraz brali ako samozrejmú súčasť našej krásnej prírody nestalo navždy minulosťou.
