V roku 1998, v čase prijatia štatútu Medzinárodného trestného súdu (ICC), vedúci izraelskej delegácie, sudca Eli Nathan, vyjadril nádej a zároveň strach o jeho budúcnosť. Ako človek, ktorý prežil holokaust a celý život bol humanitárnym pracovníkom, dúfal, že súd skutočne splní svoju úlohu a ukončí beztrestnosť za najzávažnejšie zločiny. Ale keďže bol svedkom znepokojujúcej politizácie štatútu ICC počas rokovaní o jeho vzniku vrátane fabulovania obvinení Izraela zo zločinov, obával sa, že ciele ICC budú zneužité na politické účely. Aj keď Nathan vysvetľoval, že Izrael, žiaľ, nemôže pristúpiť k entite s takým spolitizovaným štatútom, vyjadril nádej, že zvíťazí zdravý rozum a ICC bude „slúžiť vznešeným cieľom, na dosiahnutie ktorých sa zriaďuje“.
Asi o štvrťstoročie neskôr je jasné, že sa naplnili obavy, nie nádeje sudcu Nathana. Ani zďaleka nekončí beztrestnosť za závažné zločiny, naopak vyhlásenie prokurátora súdu, že po boku vodcov Hamasu vedie zatykače na izraelského premiéra a ministra obrany, je zvráteným darom pre teroristickú organizáciu. Vytvára to obscénnu ekvivalenciu medzi vrahmi a násilníkmi zo 7. októbra a obeťami brániacimi sa pred Hamasom, ktorý prisahal, že „znova a znova“ spácha podobné masakre. Prokurátor skutočne prekročil rámec ekvivalencie a nasmeroval obvinenie zo zámerného nasmerovania útokov proti civilnému obyvateľstvu na Izrael, ale nie na Hamas, ktorý po masakroch zo 7. októbra pokračoval v odpaľovaní tisícok rakiet na Izrael.
Oznámenie prokurátora tiež ignoruje kľúčovú zásadu Štatútu ICC – komplementaritu. To stanovuje, že ICC má právomoc len vtedy, keď miestne súdy nie sú schopné alebo ochotné konať. Je jasné, že Hamas nemá v úmysle vyšetrovať svoje vlastné zverstvá. Každú civilnú obeť – palestínsku aj izraelskú – vníma ako zvrátený úspech. Naopak, Izrael má prísny právny systém, ktorý dokázal, že je ochotný a schopný vyšetrovať a stíhať porušenia medzinárodného práva.
Záväzok Izraela chrániť právny štát ocenil aj samotný prokurátor, keď po októbrovom masakri navštívil Izrael. Poznamenal, že „Izrael vyškolil právnikov, ktorí radia veliteľom, a má robustný systém určený na zabezpečenie dodržiavania medzinárodného humanitárneho práva“.
Údajné zločiny Izraela sú úplne mimo reality. Prokurátor obviňuje Izrael z úmyselného vyhladovania Gazy prostredníctvom „úplného obliehania“. Nezmieňuje sa o pol milióne ton potravín a pomoci dodaných na takmer 20 000 nákladných autách, aj keď Hamas počas toho pokračoval v odpaľovaní rakiet na Izrael a v kradnutí pomoci a zásob určených Palestínčanom.
Je ťažké ubrániť sa dojmu, že práve na základe týchto nezrovnalostí sa prokurátor snažil podporiť svoje rozhodnutie postúpením dôkazov komisii „nestranných odborníkov“. Súd trvá na tom, že svedecké výpovede a znalecké dôkazy, ktoré boli odovzdané, sú "dôverné", ale ak boli vybrané podľa rovnakých kritérií ako panel odborníkov, vyvoláva to vážne obavy.
"Nestranný" panel zahŕňa množstvo členov, ktorí už zverejnili odsudzujúce obvinenia proti Izraelu. Znepokojujúcejšie sú však oblasti ich odbornosti. Mnohí sú označovaní za právnikov v oblasti ľudských práv, ale so zákonmi o ozbrojených konfliktoch nie sú takmer vôbec oboznámení. Výsledkom je panel, ktorý sa môže vyjadriť k vplyvu izraelských opatrení na Palestínčanov, ale nezapojí sa do kritickej časti, ktorou je rokovanie a vojenské znalosti o tom, čo je potrebné a prípustné pri obrane proti pokračujúcim raketovým útokom a brutálnemu zadržiavaniu rukojemníkov. Ak by bola takáto expertíza zahrnutá do panelu, predstavovalo by to veľmi odlišný pohľad, ako napríklad pohľad Johna Spencera, šéfa Centra pre štúdiá mestskej vojny v Inštitúte modernej vojny vo West Point:
„Nepoznám armádu, ktorá by prijala podobné opatrenia na ochranu civilného obyvateľstva nepriateľa, najmä keď súčasne bojovala s nepriateľom v tých istých budovách. V skutočnosti, podľa mojej analýzy, Izrael zaviedol viac preventívnych opatrení, aby zabránil civilným škodám, než ktorákoľvek armáda v histórii.
Žiadosť prokurátora musí ešte schváliť trojčlenný senát prípravného konania. Komora v minulosti odmietla žiadosti prokurátora, no v tomto prípade treba dúfať, že zachráni ICC pred sebou samým.
Na konferencii ICC v roku 1998 sudca Eli Nathan vyjadril svoju najhoršiu obavu, že sa ICC stane „len ďalším politickým fórom, ktoré môže nezodpovedná skupina štátov podľa svojho politického rozmaru zneužiť na politické ciele“.
Je tragické, že prokurátor práve priblížil túto smutnú predpoveď o krok bližšie.
