"Nie som hrdinka, takže sa ma ňou neopovážte nazvať." Takto začala 21-ročná Bar, keď stála pred sálou plnou izraelských diplomatov, aby vyrozprávala strašné udalosti, ktoré prežila 7. októbra.
V to ráno, po barbarskom útoku Hamasu bolo zničených mnoho svetov, mnoho rodín. Účastníci festivalu bezmocne sledovali, ako ich priateľov a blízkych brali ako rukojemníkov, znásilňovali a brutálne vraždili priamo pred ich očami.
6. októbra sa zišlo 3500 raverov, aby si zatancovali na dvojdňovom hudobnom festivale pod holým nebom neďaleko kibucu Re'im v južnom Izraeli.
7. októbra, len o niekoľko hodín neskôr, sa životy, ktoré kedysi poznali, navždy zmenili. Teroristi z Hamasu spáchali otrasné činy a na oslave radosti a života predviedli bezprecedentnú brutalitu, ktorá sa navždy vryla do kolektívnej pamäte Izraela.
Poháňaní rokmi indoktrinácie, podnecovania k násiliu a glorifikácie terorizmu, prelomilo 3000 teroristov izraelskú hranicu po zemi, po mori a vzduchom, a nielen, že vraždili nevinných civilistov, ale svoje obete najskôr upaľovali, znásilňovali, mučili a mrzačili. Jeden z prvých dobrovoľníkov, ktorý dorazil na miesto masakru, uviedol, že žiadne z tiel, ktoré videl v ten deň alebo po mnohých dňoch, nebolo „iba“ zabité; všetci boli pred zabitím vystavení nevýslovným hrôzam.
Hudobný festival Nova, na ktorom sa zúčastňujú predovšetkým mladí ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev, sa ukázal byť ľahkým terčom krvilačných teroristov. Z 1200 zavraždených a 253 zajatých v tú osudnú sobotu, bolo 364 mŕtvych a 40 unesených zo samotného festivalu.
Keď návštevníci párty tancovali pri východe slnka, čakajúc na hlavné vystúpenie, alarmy varujúce pred prichádzajúcimi raketami začali prenikať cez silné basy hudby a radostný tanec sa rýchlo zmenil na chaos. Ľudia sa začali rozchádzať, zbesilo utekali pred mohutnou paľbou rakiet, účastníci ani organizátori ešte vtedy nevedeli, že na miesto festivalu sa rozbehli ťažko ozbrojení teroristi.
Mnohí sa pokúsili utiecť autom, nevediac, že teroristi vytvorili provizórnu zátarasu a zastrelili každého, kto sa priblížil. Tí, ktorí sa pokúsili vzdialiť sa od areálu festivalu pešo sa uchýlili do bombových krytov pri ceste, ktoré sú roztrúsené po celej oblasti kvôli častým štartom rakiet z neďalekého pásma Gazy.
Tieto úkryty sa rýchlo premenili na scény z hororových filmov. Teroristi z Hamasu ich obkľúčili a použili nevinných civilistov vo vnútri ako svoju korisť na nácvik útokov na ľudské ciele.
Bar bola jednou z mnohých mladých ľudí, ktorí sa ukryli v bombovom kryte predtým, ako boli obkľúčení a neústavne napádaní. Hodiny plynuli. Bar povedala, že bombový kryt, v ktorom sa nachádzala, bol ostreľovaný nespočetnými dávkami automatických zbraní a najmenej 8 granátmi.
Štyridsať ľudí hľadalo úkryt v tej malej betónovej konštrukcii pri ceste a iba desať z nich sa dostalo von nažive. Počas mnohých hodín strávených v tejto hrôze, počas čakania na záchranu, desať preživších bezmocne sledovalo ako ich tridsať priateľov a spolucestujúcich pomaly jeden po druhom umierajú. Krčili sa jeden na druhom, modlili sa o pomoc, posielali správy na rozlúčku svojim blízkym - nikto nevedel, či ďalší granát nebude ich posledný.
Práve v týchto bombových krytoch a iných provizórnych úkrytoch sa Bar a jej podobným podarilo prežiť nenávisťou živené besnenie Hamasu. Ich životy sú navždy zmenené, ich telá a mysle natrvalo zjazvené, trauma tu s nimi bude navždy.
Nielen v ten hrozný deň, ale aj v nasledujúcich dňoch a týždňoch nám tí, čo prežili, ukázali skutočnú statočnosť. Napriek všetkému, napriek hlbokej traume a stratám, ktoré utrpeli, dokázala väčšina z týchto mladých nájsť odvahu a silu rozhodnúť sa, že prežitie nestačí. Vedome sa usilujú vyliečiť svoje duše, hľadať úspech, opäť sa usmievať a podeliť sa o svoje príbehy a príbehy tých, ktorí neprežili.
Jedného dňa budú opäť tancovať.
