Keďže sme si v nedeľu (3.12.) pripomenuli Medzinárodný deň ľudí so zdravotným postihnutím, musíme si uvedomiť, že nie všetky zdravotné postihnutia sú viditeľné voľným okom. Na rozdiel od telesných postihnutí, zostávajú poruchy duševného zdravia väčšinou skryté pod povrchom a bolesť dotknutých je často umocnená skutočnosťou, že ich zápas nemusí byť navonok vidieť.
Pred menej ako dvoma mesiacmi zažil Izrael jeden z najstrašnejších teroristických útokov modernej doby, čo to do rozsahu aj brutality. Aj keď je ešte príliš skoro na diagnostikovanie dlhodobých/trvalých porúch duševného zdravia, ako je PTSD, samotný počet jedincov vystavených nepredstaviteľne traumatickým udalostiam neveští nič dobré do budúcnosti.
7. októbra prenikla teroristická organizácia Hamas do Izraela a zmasakrovala celé komunity: mučila, znásilňovala, mrzačila, stínala, strieľala, bodala a pálila ľudí zaživa. Celkovo Hamas zavraždil viac ako 1200 nevinných mužov, žien a detí, zranila mnoho ďalších a uniesla takmer 250 ľudí do Gazy.
Okrem tých, ktorí boli zavraždení, zostali obeťami aj tí, ktorí prežili. Mnohí majú trvalé telesné postihnutie, ako sú chýbajúce končatiny a iné časti tela. Takmer všetci boli vystavení neznesiteľnej psychickej traume: deti, ktoré sledovali, ako teroristi zabíjali ich rodičov a potom boli unesené; mladí ľudia na hudobnom festivale Nova boli svedkami skupinového znásilňovania žien, a niektorí prežili len vďaka tomu, že sa ukryli medzi telami svojich zavraždených partnerov alebo priateľov. Aj keď unikli smrti, tieto deti a dospelí budú navždy nosiť spomienku na tieto hrozné udalosti vo svojich srdciach a mysliach.
Pre tých, ktorí sa nezotavili zo svojich zranení alebo sú stále rukojemníkmi v Gaze, útok, ktorý sa začal 7. októbra, stále pokračuje. Trauma sa však neobmedzuje len na priame obete, ale rozšírila sa oveľa ďalej. Teroristi Hamasu naživo vysielali svoje otrasné útoky miliónom ľudí po celom svete. Rodinní príslušníci tak sledovali vraždu svojich blízkych na Facebooku alebo museli znášať zábery teroristov z Hamasu, ako sa svojimi obeťami chvália v uliciach Gazy.
Prví zasahujúci, záchranné tímy, zdravotnícky personál a ďalší priamo vystavení tomuto masakru, boli vážne zasiahnutí týmito hrôzami, ktoré by žiadna ľudská bytosť nemala nikdy vidieť, počuť ani cítiť.
ZAKA (náboženská dobrovoľnícka organizácia) prišla uprostred útoku, aby pozbierala mŕtve telá a spolu s ďalšími dobrovoľníkmi vyčistila biologické pozostatky z miest masakru zo 7. októbra. Každý z týchto dobrovoľníkov bude navždy nosiť so sebou nezmazateľné obrazy bábätiek bez hláv, domov zaliatych krvou celých popravených rodín a zuhoľnatené telá nájdené so zviazanými rukami a nohami.
Zatiaľ sme ešte nepochopili skutočnú hĺbku traumy spôsobenej Hamasom. Či už ide o obete, ich rodiny, záchranárov alebo ďalších dobrovoľníkov a profesionálov, ktorí boli v južnom Izraeli alebo prišli pomôcť, ako aj tých, ktorí stále sa starajú o zranených. Niet však pochýb o tom, že opätovné prežívanie príšerných zážitkov toho dňa bude nevyhnutné. Mnohí sa možno nikdy nevyliečia a budú musieť zápasiť s novou realitou a zaradiť sa do radov často prehliadaných ľudí so zdravotným postihnutím.
Navyše, každý, kto prešiel peklom, ktoré Hamas v ten deň spôsobil Izraelu, je teraz opäť obeťou, pretože príliš veľa ľudí v zahraničí popiera, že sa tieto hrôzy niekedy odohrali, alebo sa ich snažia rôznymi spôsobmi bagatelizovať. Popieranie zverstiev spáchaných na Židoch nie je novým fenoménom, ale robiť tak predtým, než budú všetci zavraždení identifikovaní, nieto ešte pochovaní, a zatiaľ čo mnohí ďalší sú stále držaní ako rukojemníci teroristickou organizáciou, je viac než opovrhnutiahodné.
Trauma, ktorú Hamas spôsobil Izraelčanom sa ukázala byť dvojaká: po prvé kvôli počiatočnému útoku a po druhé kvôli tým, ktorí zostávajú ľahostajní k utrpeniu nášho ľudu alebo sa z neho dokonca tešia.
Pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudí so zdravotným postihnutím si musíme opäť uvedomiť, že mnohí zostávajú prehliadanými či už preto, že ich postihnutie nie je vždy viditeľné na povrchu, alebo preto, že sa to iní rozhodnú radšej ignorovať. Popieranie príčiny emocionálneho a psychického utrpenia môže len znásobiť škody a spôsobiť, že títo často prehliadaní ľudia trpiaci duševnými problémami sa stanú úplne neviditeľní. A to sa nesmie stať.
