29. novembra 1947 hlasovala Organizácia Spojených národov za uznanie práva židovského národa na svoj štát. Toto rozhodnutie, známe ako „Plán rozdelenia“, ponúklo Židom aj Arabom cestu k sebaurčeniu. Židovská strana plán prijala a vnímala ho ako prelomový kompromis a morálne uznanie práva židovského národa na nezávislosť v ich historickej domovine. Arabská strana ho jednoznačne odmietla a zvolila si cestu konfrontácie.
Židovská komunita, vtedy malá a zraniteľná, prijala túto príležitosť s naliehavosťou a odhodlaním. Moderný Izraelský štát sa postupne stal prosperujúcou demokraciou, globálnym centrom inovácií, vedy a umenia a krajinou, ktorá poskytuje humanitárnu pomoc na celom svete.
Arabský svet na rovnakom historickom rázcestí kompromis odmietol. Odmietnutie plánu rozdelenia zo strany Arabov neviedlo k vzniku palestínskeho štátu, ale k vojnám, vysídľovaniu Židov aj Arabov a k desaťročiam premárnených príležitostí. V roku 1947 mohli mať Palestínčania vlastný štát vedľa Izraela — namiesto toho si zvolili vojnu. Dôsledky tohto rozhodnutia majú presah dodnes. Palestínski lídri strávili desaťročia a minuli obrovské prostriedky na to, aby zničili samotnú existenciu Izraela namiesto budovania spolužitia s ním.
Príbeh Izraela od roku 1947 je príbehom úspešného rozvoja založeného na odolnosti a vytrvalosti — je dôkazom, že morálny kompas a pragmatický kompromis môžu ísť ruka v ruke. Izrael opakovane deklaroval a preukázal svoju pripravenosť žiť v mieri so svojimi arabskými susedmi, hľadať dohody a partnerstvá s tými, ktorí sú pripravení kráčať podobnou cestou.
Dnes je tento kontrast zreteľný. Izrael, menší než mnohí jeho susedia, je technologickým centrom, otvorenou ekonomikou a pluralitnou spoločnosťou. Mnohé režimy, ktoré kedysi vyhlasovali, že Izrael zničia, medzitým čelili politickým otrasom, chudobe a vnútorným konfliktom. Tí, ktorí odmietli spolužitie, totiž zároveň často odmietli aj pokrok.
Tento rozdiel je obzvlášť viditeľný v náraste palestínskeho Hamasu v Pásme Gazy, ktorého džihádistická ideológia a otvorený záväzok zničiť Izrael predstavujú existenčnú hrozbu nielen pre izraelských civilistov, ale aj pre akúkoľvek nádej na mierové spolužitie. Odmietanie kompromisu, oslavovanie násilia a zneužívanie palestínskeho obyvateľstva zo strany Hamasu spôsobuje utrpenie a blokuje každý pokus o budovanie konštruktívnej budúcnosti. Konanie Hamasu je extrémnou formou tohto odmietania, ktoré začalo v roku 1947, a teda odmietania uznať legitimitu Štátu Izrael.
Odkaz 29. novembra pripomína svetu, a najmä Blízkemu východu, že budúcnosť si tvoríme rozhodnutiami. Židovský národ si vybral prijatie, kompromis a budúcnosť. Palestínske vedenie si zvolilo odmietanie, popieranie a deštrukciu. Sedemdesiatosem rokov neskôr sú výsledky týchto dvoch ciest jasné.
Existencia Izraela dnes nie je len politickým faktom. Je morálnym víťazstvom — svedectvom o sile viery, odolnosti a trvalom práve pôvodného obyvateľstva Izraela na vlastný štát vo svojej historickej vlasti. Existuje nádej, že raz si aj naši palestínski susedia zvolia rovnakú cestu, akú si vybral Izrael v roku 1947: prijať legitimitu druhej strany a budovať budúcnosť, o ktorú sa oplatí deliť.
