Bez ohľadu na ideologické, rasové, etnické, náboženské alebo kultúrne rozdiely, ktoré nás rozdeľujú, ženy z celého sveta majú jeden spoločný záujem: zastaviť rodovo podmienené násilie. Univerzálnosť tohto problému uznala Organizácia Spojených národov v roku 1981, keď ustanovila 25. november za Medzinárodný deň odstránenia násilia páchaného na ženách. V tejto súvislosti OSN vo svojom vyhlásení z roku 1993 uznala, že ženy sú v situáciách ozbrojeného konfliktu obzvlášť zraniteľné.
Keďže sexuálne útoky počas konfliktných situácií pribúdajú, snaha bojovať za tento spoločný záujem naberá na význame.Potreba uznať bolesť, utrpenie a dehumanizáciu spôsobenú týmito útokmi je aktuálne najviac badateľná v prípade izraelských žien. 7. októbra prežil Izrael jeden z najväčších a najbarbarskejších teroristických útokov modernej histórie. Tisíce ťažko ozbrojených teroristov Hamasu vtrhli do komunít blízko hraníc s Gazou a chladnokrvne zabili 1200 ľudí. Počas celodenného besnenia Hamasu boli nevinní civilistii vo svojich domovoch a na hudobnom festivale znásilňovaní, mučení, mrzačení, stínaní, zaživa upaľovaní, absolútne masakrovaní. Do pásma Gazy bolo unesených približne 240 ľudí, medzi nimi boli aj deti a starší ľudia.
V ten hrozný prvý deň vojny boli ženy a dievčatá vybraným terčom násilia a sexuálneho mrzačenia, po ktorých často nasledovala poprava. Neskôr bolo úplne zrejmé, že znásilnenia boli vopred premyslenou súčasťou inváznej stratégie Hamasu. Prvé dôkazy o znásilnení mnohých Izraelčaniek sa objavili takmer okamžite, keď samotní teroristi nafilmovali, ako mladé ženy vyzlečené z oblečenia alebo s veľkými krvavými škvrnami na nohaviciach unášajú do Gazy. Videá zverejnil Hamas na sociálnych sieťach v reálnom čase a rýchlo sa rozšírili do celého sveta. Odvtedy sa objavilo obrovské množstvo dôkazov. Okrem fyzických dôkazov zozbieraných z márníc a z miest činu; poskytli tí, ktorí prežili, očití svedkovia, súdni lekárski experti, záchranné tímy a posádky sanitiek, svedectvá, ktoré sú príliš znepokojujúce na to, aby som ich tu opakoval.
Je neuveriteľne smutné a absolútne rozhorčujúce, že dôkazy takýchto rozmerov je potrebné ešte vysvetľovať. Napriek obrovskému množstvu dôkazov, OSN, medzinárodné organizácie pre ľudské práva, ženské skupiny a väčšina svetových médií, vo veľkej miere ignorujú rozsiahle sexuálne útoky na izraelské ženy – ktoré sú zločinom proti ľudskosti. Ešte šokujúcejšie je, že v dobe #MeToo a #BelieveWomen sa príliš veľa údajných podporovateľov spravodlivosti, ľudských práv a feminizmu – vrátane mladých žien v rovnakom veku ako obete hudobného festivalu – zapája do popierania znásilnenia. Niektorí sa rozhodli ospravedlniť alebo, čo je horšie, zosmiešňovať a oslavovať jeden z najhroznejších útokov na ženy.
Mlčať po tých zverstvách je vlastne tichým súhlasom a to ticho medzinárodných organizácií, ženských komunít a aktivistiek za ženské práva je priam ohlušujúce. Nedostatočné odsúdenie zo strany medzinárodného spoločenstva dehonestuje obete a pozostalých a frustruje mnohých obhajcov práv žien. Ako poznamenala prvá dáma Štátu Izrael Michal Herzog vo svojom nedávnom článku v Newsweek na túto tému: „Pre Izraelčanov, ktorí boli vždy na čele boja za práva žien na celom svete, bol toto moment zdrvujúceho sklamania."
Hoci masaker, ktorý vykonala teroristická armáda Hamasu 7. októbra, sa zameral na izraelské ženy a dievčatá, jeho dôsledky môžu predstavovať nebezpečenstvo aj pre zvyšok ženského pokolenia. Techniky, ktoré vymysleli alebo prvýkrát neslávne preslávili palestínski teroristi (ako sú samovražedné bombové útoky a narážanie autami) si osvojili aj iné teroristické skupiny na použitie v regióne aj mimo neho. Vzhľadom na tento kontext je myšlienka, že znásilnenie a sexuálne útoky sa stanú rozšírenou islamistickou teroristickou taktikou, desivo opodstatnená.
Už dávno nastal čas, aby ženy na celom svete a ich spojenci odsúdili zverstvá Hamasu, nielen preto, že je to v ich vlastnom záujme, ale jednoducho preto, že je to správne. Sesterstvo znamená prejaviť solidaritu zakaždým, keď sa znásilnenie, sexuálne mrzačenie a rodovo podmienené násilie použijú ako vojnové zbrane, bez ohľadu na národnosť alebo náboženstvo obetí. Všetci to dlžíme pozostalým, ktorí sú stále traumatizovaní, a pamiatke dievčat a žien, ktoré prišli o život počas týchto hrozivých dní.
