Posledných šesť rokov fungujem aj v pozícii vodičky aj chodcu a zažila som rôzne situácie v oboch rolách. Samozrejme, nechcené chyby sa dejú na oboch stranách, ale na Slovensku mám pocit, že slovné spojenie „priechod pre chodcov“ minimálne 70% percent vodičov ani neregistruje v pravidlách cestnej premávky, pričom niektorí dokonca radikálne popierajú jeho samotnú existenciu.
Najväčšie „vzrúšo“ zažívam pravidelne na priechode na Vajnorskej ulici – hneď na jej začiatku za Trnavským mýtom. Prejsť na druhú stranu ulice bez ujmy na fyzickom alebo minimálne psychickom zdraví je takmer nemožné (pokiaľ cez neho neprechádzate výhradne od 1-6 ráno).
Pre tých, ktorí nevedia, ako táto ulica vyzerá, len stručný opis. Priechod sa rozprestiera cez dva jazdné pruhy jedným smerom, ďalej sú v strede neho koľaje pre električky idúce oboma smermi a zase dva pásy pre autá na opačný smer (väčšinou sú v tom krajnom zaparkované autá).
Prechádzať cez neho ráno, ale aj počas dňa, vyzerá nasledovne: Pred prechodom zvyčajne neúspešne čakáte, či si Vás niekto všimne a zastaví (česť výnimkám, ktoré ešte našťastie existujú). Nuž, máte teda po chvíli dve možnosti- buď odvážne opatrným krokom vojdete priamo na priechod alebo skúsite vychytiť moment, keď kvôli semaforom z blízkej križovatky neprichádza kolóna áut. Ak teda na priechod „drzo“ vojdete, väčšinou Vás bez povšimnutia v plnej rýchlosti obíde niekoľko vozidiel, kým sa niekto neobetuje a nezastaví. Vtedy sa dostávate do polovice priechodu, kadiaľ prechádzajú električky, ktoré chodcom zastaviť nemusia a aj sa toho patrične pridržiavajú. Teda, keď už na Vás výhražne zvonia, uhnete im a presuniete sa do finálnej fázy priechodu- k ďalšiemu prúdu áut z druhej strany. Toto je väčšinou tá „najvtipnejšia“ časť, keď aj napriek tomu, že už ste v druhej tretine priechodu, električky Vás tesne míňajú za chrbtom a veselo do rytmu ruchu ulice vyzváňajú, nikoho z vodičov to nezaujíma. Stojíte a v nemom úžase uvažujete, ako dať vodičovi už lepší dôvod, aby Vás pustil...a tak Vám neostáva nič iné, ako to opäť risknúť, kráčať po priechode ďalej a slávnostne sa dostať až na chodník. Alebo môžete skúsiť inú, trošku náročnejšiu, alternatívu - vzlietnuť.
Viacerí vieme, ako to funguje na západe. Ešte sa len blížite k priechodu a autá už zastavujú. Prečo to u nás tak nie je?
Je to podľa mňa celkovo kultúrou jazdenia (ktorá je u nás niekedy horšia ako v Turecku alebo Taliansku) a tiež tým, čo pre vodiča za takéto arogantné správanie z toho vyplýva- na Slovensku v podstate nič. Ešte som nezažila (aj keď sa to možno v nejakej minimálnej miere deje), aby policajti sledovali a pokutovali šoférov, ktorí nezastavia človeku, ktorý je už na priechode.
A prečo by sa teda aj malo zmeniť správanie vodičov, keď im skoro nič nehrozí? Dokazuje to aj starší prípad - známy komik a herec zrazí a usmrtí na priechode 73-ročnú ženu, dokáže sa, že pritom ešte prekročil povolenú rýchlosť o minimálne 30km za hodinu a dostane „až“ dva roky podmienečne, čo v praxi znamená len odobratie vodičského preukazu. No a herec vo svojej skromnosti a ľútosti rok a pol po tragédii povie v rozhovore, že už ho nebaví chodiť taxíkmi a krátko nato dostane „vodičák“ naspäť. Ešte si na margo toho aj zavtipkuje: „Je pravda, že som za volantom zaznamenal viaceré pohľady ľudí, ktorí si neboli istí, či dobre vidia. Odkazujem všetkým spoluobčanom, že vidia dobre. A aj ja dobre vidím,“ No škoda len, že vtedy, keď zrazil pani na priechode, asi veľmi dobre nevidel.
Áno, aj mnohí chodci sú nedisciplinovaní. Prechádzajú tam, kde nemajú a bez mihnutia oka sa niekedy skoro hodia pod kolesá auta a vodič má potom, čo robiť, aby zabránil nešťastiu. Aj to som zažila. V tomto príspevku som však chcela upozorniť na to opačné ohrozenie.
Zuzana Ležanská
