Vytiahol z vrecka náprsnú tašku, vybral z nej malé oválne zrkadielko, nie väčšie ako minca, a povedal:
,,Za vojny som bol ešte dieťa. Raz som na ceste zbadal rozbité zrkadlo. Vybral som si najväčší čriepok a začal som sa s ním hrať.
Mal som veľkú radosť, že sa mi podarilo zamieriť slnečný lúč do tmavého kúta ,kam sa slnko nikdy nedostane, do hlbokých dier, prasklín a skrýš. Ten kúsok zrkadielka som si nechal.
Keď som vyrástol pochopil som, že to nebola len detská hra, ale metafora toho, čo môžem v živote urobiť. Aj ja som iba úlomok zrkadla, ktoré celé nepoznám.
Ale s tým kúskom, čo mám, môžem poslať svetlo, pravdu, pochopenie, nehu do temných kútov ľudského srdca, a tak niečo v niekom zmeniť. Možno to uvidia aj iní a budú to robiť tiež.
V tom je pre mňa zmysel života."
