Depka

Dnes ráno som sa zobudil, zaklapol budík a snažil som sa pozbierať posledné sily mojej duše. Pohľad do zrkadla v kúpeľni ma vystrašil. Nevidel som nič, iba niekoho neznámeho, ktorý sa snažil napraviť si účes do slušivej podoby.Pri myšlienke na rannú studenú prechádzku do školy ma striasalo a zimomriavky mi križovali chrbát. Avšak česť mi nedovolila vrátiť sa späť do postele. A naozaj bolo vonku mrazivo...Ako v mojej duši. Prebdené hodiny, akokeby bez života, plné vnútornej vojny a kriku. Nevedel som, čo to je. Postihlo ma to tak náhlo. Zasiahlo ma niečo živelné a neustále silnejúce. Na posledných hodinách som už nevnímal, len krik a rev by sa bol dral z môjho hrdla. A namiesto toho som nevydal ani hlások, ani slovko. Len som ticho prežíval vnútorný boj.
Všetko som to chcel zachrániť obalením nervov sladkosťami, ale nejako nefunguje. Mám pocit, že by som niečo rozbil, do niečoho búchal....
Alebo...Alebo by mi pomohlo to čo vždy...Skala a samota.....A ja a myšlienku na ňu....Vlastne ani neviem prečo po nej túžim...Možno preto, že som ju chel mať a ešte som k nej nedotiahol. A možno sa bojím a chúlim sa v kútiku svojej duše len kvôli tomu, že možno sa k nej ani nedostanem a príde nejaký vôl a tú krehkú a krásnu kvetinku zožerie. Pritom možno ja sa jej lenbojím dotknúť.....