Už v jeho mysli nevychádzalo slnko. Slnko, ktorého lúče tak často hladili jej krásne plavé vlasy. Zviazané bielou stužkou plápolajúcou vo vetre. Mal ju veľmi rád. Keď bol u nej, vychovávala ho ako vlastné deti. Robil s nimi všetko. Vtedy si to neuvedomoval, ale bol jej za to veľmi vďačný.
Naučila ho veľmi veľa veciam. Miloval prírodu a ona ho k nej privádzala stále bližšie. Ukázala mu vzťahy medzi zákonitosťami v prírode, odhalila mu tajomstvá. Nazeral na ňu s obdivom. Vždy mala pre neho nejakú novinku, alebo zaujímavú otázku. Prirástla Lucienovi k srdcu.
Toho dňa nešli nikam. Iba spolu varili, stavali na dvore snehuliaky a prezerali rôzne encyklopédie. Žobronil, aby mu ukázala viac. Jeho snom bolo vidieť ozajstnú divočinu.
"Teta? A nemohli by sme zajtra..."
"Mohli Lucien, mohli." Vedela, čo má namysli. Vždy vedela, čo chcel, po čom túžil. Vedela, že chce okúsiť divočinu.
Ráno, ešte bola vonku tma, ho niečo jemne šťuchlo do ramena. Bola to ona. Široko sa na neho usmiala. Tým priateľským úsmevom, ktorý tak zbožňoval. Pri ktorom si vždy myslel, že sa mu nikdy nič nestane. Bola jeho anjel strážny.
Cesta bola hrozne zľadovateľá. Všade okolo kopy snehu. Vo svetlách reflektorov to vyzeralo hrozne, no poznala tú cestu naspamäť. Však ňou každý deň dochádzala do práce. Poznala tu každý strom pri ceste, každú zákrutu. Lucien sedel vpredu, i keď mal len 11 rokov. Veril jej. A ona verila jemu. Vždy dodržiavala rýchlosť. Aj teraz išla pomaly. Šmyk. Autom hodilo do strany. Zadnou časťou sa odrazilo od kopy snehu pri ceste. Snažila sa zastaviť. Nemohla. Nemala toľko síl. Nemala kontrolu. Nad ničím. Uvedomila si, si pominuteľnosť ľudského života. Kopa snehu vyhodila korábku auta mimo cesty. Tresk! Veľký náraz, ktorý zmení ich životy na trvalo.
Lucien si nepamätal nič. Nestíhal reagovať. Nestíhal vnímať. Cítil ako mu po hornej pere tečie krv. Jeho sladká krv! Snažil sa otvoriť dvere. Zasekli sa. Musel vyliezť cez okno. Potácal sa v hlbokom snehu. I keď ešte ani raz v živote nebol v takejto situácii, vedel, že jej musí pomôcť. S vypätím všetkých síl sa mu podarilo otvoriť jej dvere. Dýcha, ona dýcha. Počul ako tíško stoná. Blok motora bol vtlačený k jej nohám. Pomaly precitla. Musela sa z tade dostať. Musela sa dostať z tej plechovky smrti. Zaprela sa rukami. V nohách ju pichlo. Veľmi ju to bolelo. Bol slabý, no musel jej pomôcť.
O pár minút už ležala na zľadovateľom snehu uprostred cesty. Hlavu položenú na jeho nohách. Okolo nich to vyzeralo ako na bojisku. Krvavý sneh v tom šere vyzeral ako veľká biela mapa s čiernymi škvrnami. Kľačal tam v studenom snehu s jeho milovanou tetou na kolenách. Plakal. Horúce slzy sa miešali s jeho krvou. Nevedel, čo má robiť. Nevedel, čo si má myslieť. Bol len veľmi smutný. Bál sa. Bál sa budúcnosti. Chcel ju zachrániť, no jediné čo pre ňu mohol urobiť, je hladkať je krásne plavé vlasy. Tíško jej šepkal, že všetko bude v poriadku. Pritom v jeho dušu ovládal strach.
Nevedel, ako dlho tam tak sedel. Potreboval pomoc. No nemohol ju opustiť. Musel tu zostať pri nej. Hluk motora. Svetlá. Auto! To je pomoc. Triasol sa. Plakal. Stístkal jej ruku. Bol zronený. Vystrašený na smrť. Nevedel, čo bude ďalej.
Teraz, keď tu, na tom blbom moste, stál sám, uvedomil si, že jeho celý život bol boj. Boj o ďalšiu osobu s bielou stužkou vo vlasoch.
