Ľadový vietor pôsobí ako afrodiziakum. Preberá všetky zmysly. No umŕtvuje cit. Končeky prstov sivejú. Už ich isto necíti. Už s nimi isto nevie hýbať. Mesiac vykukol spoza mrakov. Ale len na chvíľku. Len na malý okamžik dáva nádej na krajší život. Lepší život? Hneď sa stráca. Presne tak ako Mesiac mizne za ťažkými mrakmi. Vietor skučí. Trepoce plechovými strechami. Opdaané lístie ženie po chladnom asfalte.
Tomu Chlapíkovi z druhej strany ulice nevidím do tváre. Neviem kto to je. Ale presne viem čo cíti. Viem prečo je tu. Mole mu prežrali kabát. Na chrbte má samé diery. Rukávy predraté častým nosením. Dlhšie vlasy mu trčia spod klobúka. Sú také zničené, že len tak plápolajú vo vetre. Je to úplne cudzí človek, ale niečo nás spája. Akokeby bol medzi nami most, spájajúci opustenú zrúcaninu hradu s tmavým, čiernym lesom. Stáli sme tam dvaja. Okolo nás nič. Len tma, chlad a samota....
A vietor. Možno do tohto sveta jednej farby priveje niečo krásne, farebné. Farba, ktorá ovládla všetko. Listy povaľujúce sa na zemi, vietor, chlad. Ovládla aj moju dušu. Prekliatu dušu. Preto som tu. A sám. Nie , nie som sám! Je tu ešte ten tajomný Chlapík z druhej strany ulice. Stále sa nepohol. Je to už dosť dlho, čo tu stojím a on sa ešte stále neotočil.
Pri kostolnej veži zakrákoral havran. Ale teraz uprostred noci? Je to čudné. Všetko je nejaké čudné. Aj Chlapík z druhej strany ulice. Pomaly sa otáča. Konečne zistím, kto je taký ako ja. Spoznávam botasky na jeho nohách. Zablatené, ufúľané. Pozriem dole na zem. To sú predsa moje topánky! Zdvihnem zrak. Úpenlivo zazriem do jeho tváre. Do očí, z ktorých tečú slzy. Sledujem jednu slzu ako padá na zem. Má rozopnutý kabát. Vidím jeho sveter. Rozoznávam na ňom tmavú škvrnu. Vychádza Mesiac. Niečo sa mu leskne na hrudi. Dýka! Ozajstná dýka s perleťovou rukoväťou. Hlboko v jeho srdci. Slzy sa miešajú s krvou. Neviem, čo to má znamenať, ale neviem sa nadýchnuť. Pozriem na Chlapíka z druhej strany ulice. Hľadím sa mu do očí. Do mojich očí! Jasne ich rozoznávam. Však do nich hľadím každé ráno v kúpeľni. Rukou si prejdem po bruchu. Nahmatám niečo mazľavé. Čo to je? V odlesku mesačného svitu zbadám škvrnu temnej krvi na bruškách prstov.
Chlapík z druhej strany ulice neprestáva plakať. Klesá na kolená. Nevládze. Cítim, že nevie ako ďalej. Prepukáva vo mne samota. Hrozná samota. Chlapík z druhej strany ulice padá na bok. Zväzie sa na zem ako bezvládne telo. Ťažko dýcha. Vidím paru stúpajúcu z jeho posledného výdychu.
Som sám. Puklo mi srdce. Ľahnem si ku nemu. Ku Chlapíkovi z druhej strany ulice. Umrel pred chvíľou. Jeho telo by malo vyžarovať teplo. Cítim len chlad. Smrteľný chlad. Hovorím si: "To prejde...."Dve telá splynuli v jedno, no nevznikla láska, ale chlad a samota.
