01.12.2006
12:57:02
Je mi tak cnostne, clivo. Vlak uháňa astronomickou rýchlosťou, dedinky sa striedajú s poliami príliš rýchlo, aby som ich stihol vnímať. Vietor sa mi hrá s vlasmi. Nevadí, že budem mať hrozný účes, ak teda nejaký mať budem....Príjemné to šteklí. Krajinu okolo zakrýva hmla. Úplne biela, nepriestupná preakékoľvek lúče... Skľučuje ma to. Skľučuje ma pocit, že už nikdy neuvidím moju krajinu v takom úžasnom svetle.Ale možno raz. Možno je to uhlom pohľadu. Možno je to spôsobené mnou. A krajinu vidím ako odraz mojej duše. Zdevastovanú, podupanú, ako bývajú pošľapané kvety na lúke....
Ale kto podupal moju dušu? Nebol som to len ja sám? Neležím v tej zničenej kvetinovej záhradke kvôli sebe samému?
01.12.2006
21:02:58
Sedím pri bare, pochlemtávam moje pivo a mal by som byť ten najšťastnejší človek na svete. Slzy sa mi tlačia do očí. Myslím na ňu. Jej obrazy sa mi prelínajú s obrazmi, ktoré ma tak mučia. Palcom utriem slzu z mobilu. Čašníčka na mňa pozerá ako na blázna. Ťahám pivo za pivom. Ďalší polliter stojí predomnou. Okolo etikety steká orosená slza. Presne ako tá moja, akurát za touto sa neskrýva toľko bolesti. Bolí ma celé telo. Nevadí tak to chodí. Zvykol som si na bolesť. Idem sa vybúriť.....
02.12.2006
03:59:28
Posadím sa na posteli. Zase neviem spať. Musím byť ticho, bo ten chalan ešte spí. Idem na záchod. Pretriem si oči, bo to ostré svetlo ma tak páli. Zase dolieha moja "priateľka". Nie teraz to nie je depka. Bolesť. Zle vidím, bolí ma hlava. A to je len ráno. Teraz som sa zobudil. Umyjem si zuby; na studenej dlažbe urobím pár klikov. Z hlboka dýcham. Točí sa mi hlava. Chrbát, celý dopichaný zo včerajších pozorovaní, ma svrbí. Nejak veľmi bolestivo. Nemôžem si ho škrabať. To prejde. Hojivá masť pomôže. Idem späť do postele. Posediačky schúlený pod paplónom pozorujem nehybnú miestnosť. Šero poľavuje. Prichádza nový deň. A ja premýšľam, aký bude. Dúfam, že dobrý, bo to zas bude tvrdé. Som odhodlaný odolať.
02.12.2006
19:35:31
Stojím pred motorestom. Rozopnutá bunda, so svalmi sa mi pohráva zima, no ja to vydržím. Nenávidím cigaretový smrad. Opreý o zabrádli zdvihnem hlavu. Mesiac. Prvý krát po dlhom čase, čo som si ho zase všimol. Už len malý kúsok mu chýba do splnu. Fúka vietor. Zahaľujú ho mraky. Nevadí, aj tak cítim jeho prítomnosť. V ušiach Lonely day, v srdci smútok. Neviem z čoho. Možno z nej, možno zo života, možnotu nemám prečo žiť. Možno keď to nechám voľne plynúť ako krajinu za oknom tohto autobusu, to pominie. Nemal by som na ňu myslieť. Nemal by som myslieť na nič. The most lonelest day of my life...
