Dlhý ľadový žľab. Krok. Posun karabíny po lane. Krok. Posun karabíny po lane. Krok... A tak stále dokola.
Už nevládal. Život z neho pomaly vyprchával. Strácal sily. Ťažko sa mu dýchalo. S veľkou námahou zložil krosňu. Zmrznutými rukami sa snažil nasadiť si masku. Už len chvíľku a bude sa môcť kľudne nadýchnuť. Konečne ho prestane bolieť hlava. Možno aj bolesť v hrudníku pominie. Už len chvíľku. Chvíľočku.
Povolil prívod vzduchu. Nacvičenými automatickými pohybmi rúk sa snažil natiahnuť si premrznutú masku na tvár. Nádych. Pocit úľavy. Nie! Namiesto toho prekrásneho pocitu sa mu do pľúc nedostal ani kúsok vzduchu. Prepadol panike. Lapal po dychu. Masku si strhol z tváre. Spadli mu aj okuliare. Padali dolu žľabom. Ako jeho život....
Bolesť ďalej pokračovala. Nevedel, čo má robiť. Okuliare boli nenávratne preč, no bez nich pokračovať nemohol. Musel ísť za svojím cieľom. Musel pokračovať. Nemohol sa otočiť a len tak to vzdať. Boj, to bol jeho život. Jeho celý život.
Mozog v tejto nadmorskej výške funguje veľmi pomaly. Premýšľať o obyčajných veciach je hrozne namáhavé. No, jeho teraz napadali rôzne veci. Išli za sebou ako film zložený z fotiek. Záblesk, obraz, záblesk, obraz, záblesk, obraz. A tak dokola. Spomenul si na detstvo. Posmechy. Pubertu. Prvé lásky. Priateľstvá "na život a na smrť". Na divoké večierky. Na mladosť. Na búrlivú mladosť, v ktorej ona bola jeho majákom. Oporným stĺpom. Ona bola jeho jedinou láskou...
Dlho sa díval do jej prázdnych očí, držal jej chladnú ruku vo svojej dlani a hladil jej ľadovú pokožku. Krv už neprúdila v jej žilách, ona už nedýchala, nehovorila, už ho nikdy nepobozká, bola mŕtva....
Všetci postupne umierali. Podliehali chorobám, umierali starobou alebo sa radšej zabili sami, aby sa nemuseli ďalej pozerať na ten hnus, na tú prehnitú, tlejúcu páchnucu spoločnosť....
Vtedy bolo Lucienovi z toho všetkého taktiež nanič. Rýchlo sa odvrátil od svojej milovanej, bola mŕtva a jemu zo všetkého a všetkých bolo hrozne zle. Otočil sa a zvracal. Zvracal pretože všetkých a všetko, na ktorých mu záležalo stratil.... Mám sa zabiť? Mám bojovať?
Preto je teraz tu. Na hore, ktorá ho raz pokorila. Odstrčila ho od seba ako kedysi jeho láska. Prišiel bojovať. Za seba. Za ňu. Pre ňu...
Nevládal. Cítil, že ho všetky sily opustili. Opustilo ho všetko. A všetci.... Bol psychicky na dne. Nevládal prinútiť svaly, aby sa pohli. Nervovo sa zrútil. Klesol na kolená. Slzy stekajúce po jeho ešte stále detskej tvári mu mrzli na lícach. Modlil sa. Za lepšiu budúcnosť. Za lepší život. Nie pre seba. Pre ľudstvo. Už nechcel, aby to postihlo kohokoľvek ďalšieho. Smútil. Tmavé myšlienky zahaľovali jeho myseľ rovnako rýchlo, ako sa na oblohu prihnali ťažké šedé mračná. Vedel, že je to jeho koniec. Vedel, že niet záchrany. Ani cesty späť. Z ťaživých oblakov sa zniesla prvá snehová vločka. Už nemienil bojovať. Nechcel vzdorovať. Umrie čestne a so zdvihnutou hlavou. Nie ako tí, čo sa pokúsili utiecť a možno pred ničím neutiekli. On sa pokúsil bojovať. Za ňu...
