Chodili sme spolu na pivo. Do kina. Do hôr. Boli sme nerozlučná dvojica. Skoro nikdy sme sa nehádali. A aj keď sa naše cesty náhodou rozišli, zodvihol som telefón a zavolal ti. Alebo ty mne. Keď si mal akýkoľvek problém, zavolal si mi. Zodvihol som ti kedykoľvek a kdekoľvek. Stačil mi iba jeden pohľad a hneď som vedel, čo ťa trápi, na čo myslíš. Mohli by sme byť najlepší pár snov. Ale my sme neboli ako lacné vzťahy superhviezd, ktoré sa schádzajú a rozchádzajú iba kvôli väčšej popularite, alebo kvôli fotke na titulke v nejakom bulvári. Boli sme spojení pevným putom priateľstva.
Vedel si, že ju ľúbim. Vždy keď si prišiel a opýtal si sa ma, či na ňu zase myslím, stačilo, aby som sa ti len pozrel do očí. Vedel si, čo ma trápi, hneď ako som sa ti pozdravil. Vedel si (a bol si jediný), že chcem, aby bola moja. Že ju chcem mať len a len pre seba. Že žiarlim, keď sa objaví kdekoľvek a skýmkoľvek. Vedel si, že kebyže ju mám, som možno ten najšťastnejší človek na svete. A predsa si to urobil.
Bol si to ty! Nie niekto iný. Boli to tvoje pery, čo bozkávali celé jej telo. Tvoje ruky, čo ju v závoji tmy hladili po jej krásnych krivkách. Bol si to ty, čo ma zradil. Ty, ten od ktorého som sa ničoho zlého nebál. Ty, ktorý zodvihol palicu a udrel ma po podkolení tak, že som sa zvalil na zem. Nie, už nevládzem vstať a ísť. Ty si mi zasadil tú poslednú ranu.
Žeby ranu milosti? Možno to bola rana, ktorú som potreboval. Otvorila mi oči, pomohla mi zabudnúť na ňu. Zabudol som aj na teba. Na vás! Na spomienky na vás ležiacich v posteli, pri otvorenom okne a záclony ktoré sa pohybovali v rytme vánku vnikajúceho do izby. Zabudol som na pocit byť zaľúbený. Zabudol som na pocit mať priateľa. Zabudol som na všetko. A tak som upadol do zabudnutia aj ja sám. Zabudnutý a úplne sám sa teraz túlam prázdnymi ulicami veľkomiest. Ak aj náhodou niekoho stretnem, nevšíma si ma. Ani ja ich. Však na čo by mi bol ďalší priateľ ako ty?
