Nebola tam. Bál som sa. Čo ak nepríde? Čo ak práve dnes neuvidím jej krásnu tvár? Čo ak na mňa kašle. Teda neviem, či by prišla keby som tam bol sám. Ale želal by som si to. Od nervov som si začal rohrýzavať peru. Štípala ma. Neznesiteľne ma štípala. Nevnímam nič. Príhovory plynú okolo mňa, no ja ich nevnímam. Počúvam, v danom momente si uvedomujem, o čom sú, ale teraz si z nich pamätám veľmi málo. Pamätám si ten skľučujúci pocit. Pocit, ktorý vždy vo mne vyvolá iba ona. Prestávka. Našťastie. Idem skontrolovať okolie. Všetkov poriadku. Vybehnem zo sály. Dole sa otvoria dvere. Zbadám ju. Hneď zabudnem všetko,čo som chcel. Chcel som ju pobozkať už v tom momente. Nemohol som. Všade naokolo bolo veľa ľudí a mala tam priateľov. Asi by sa bola odtiahla. Hneď ako sa naše pohľady stretli sme nahodili široké úsmevy. Bože, či ten jej krásny úsmev milujem. Má pre mňa darček? No ešte mi nedala oznamko. Ale v ruke drží malú taštičku. Musím bežať, bo zachvíľu začíname. Posledný pohľad do jej krásnych očí, letmé pohladenie ruky. Bežím, bo všetko leží na mojich pleciach. Nechcem. Nechcem ísť od nej preč. Aspoň teraz nie. Chcem, aby sa na mňa usmievala. Až do konca môjho života.
Potom prišla. Dole medzi nás. Kamarát ju ťahá tancovať. Žiarlim. Vytrhávam mu ju z rúk. Priťahujem si ju k sebe. Cítim jej vôňu. Ladnú a jemnú ako je ona. Ten kostým milujem. Milujem jej tvary v tom kostýme. Potom zase niekam zmizla. Neviem kam, ani neviem ako. Vtedy som sa tým netrápil. Však som sa zabával so spolužiakmi. A bolo dobre.
Posediačky sme spievali v kruhu. Videl som ju cez hlavné dvere. Opretá o šatňový pult. Kabát prehodený cez ruky a v nich malú taštičku. Žeby darček pre mňa? Išiel som za ňou. Vedel som, že pôjde domov. Chcel som ju. Hrozne. Odprevadil som ju dolu pred dvere. Pritiahol som si ju k sebe. Vedel som, že k nej niečo cítim. Snažil som sa to popierať dlho. A zase možno ďalej budem. A budem sa trápiť. Ale ona mi za to stojí. Pritúlil som sa k nej ako malá mača k mame. Chcel som ju držať v náručí ešte večnosť. Musela ísť. Inak by som ju nepustil. Svitla vo mne nádej na krajšiu budúcnosť. Na pár ďalších chvíľ s ňou. Odišla. Otočila sa a odišla preč. Rovnako ako v mojich snoch. Zostal som stáť v pasáži. Tak studenej. A prázdnej ako teraz moje duša. Vtedy som si to neuvedomil. Nevedel som, že keď sa za ňou zatvoria dvere, vedúce do tmavej a upršanej noci, budem sa kvôli nej zas trápiť.
Je ráno. Všetko skončilo. Všetko sme pobalili. Rozprávame sa s dídžejom. Som unavený ako kôň. To bude kvôli tomu vyplavenému stresu a už ma nemá čo naštartovať. Vlečiem domov veľa vecí. Veľmi veľa vecí. Pred vchodom ma pália ruky k nevydržaniu. Nevadí, to zvládam. Napíšem jej poslednú smsku. Ráno sa zobúdzam s čudným pocitom. Neodpísala. Ešte spí. Obed. Neodpísala. Ba ani neprezvonila. Začína ma to trápiť. Myslím na ňu. Skľučuje ma to. Chytám divné pocity. Sadnem na net napíšem jej. Mal by som si to s ňou vyjasniť. Raz, teraz možno bude mať na mňa kúsok času. Aspoň kúsok. Viem, že sa nechce viazať, bo nemá čas. Mne by stačilo, len pár chvíľ. Len pár prezvonení. Dúfam, že raz.... ...sa toho dožijem. Abo nech radšej umriem. Ja to už nechcem. Neviním juza to, čo sa vo mne deje. Len viem, že to neprospieva môjmu zdraviu. A ja musím byť zdravý.Stále si poviem nie teraz nie. Ale ako dlho si to vydržím nahovárať?
