Možno som len naivne dúfal, že ty si iná. Aj si, ale ja nie som ten, ktorého si hľadala. A tak som ním chcel byť. Chcel som byť ten, komu ráno venuješ svoj prvý úsmev dňa. Taký krásny, na ktorý stále myslím. Už ho asi nikdy viac neuvidím. Asi? Asi určite....
Premýšľala si o tom dlho. Cítil som to. Vedel som, že ťa niečo trápi. Bola to pekná rozprávka. Žil som v mojom sne. Aspoň chvíľu. A teraz? Teraz plačem. Niečo mi začalo chýbať. A ja viem, že sa s tým budem musieť rozlúčiť. Navždy. Myslíš, že na to len tak zabudnem? Zvonka áno. Ale vnútri zostane stopa. A najhoršie je, že táto stopa páli pri najmenšom dotyku plameňov. Potrebujem si vyvetrať hlavu. Asi potrebujem zabudnúť. Ale prečo? Prečo tak skoro?
Už skončil sen. Realita sa vkradla naspäť do môjho sveta, na ktorý som sa pozeral cez ružové okuliare. Raz slnko vyjde. Ale kedy?
Už nebude nádej. Nebudú vyhliadky do rajskej záhrady. Už len tmavá noc a tichý kamarát.
Vraciam sa späť. Do reality plnej bolesti a strachu. Dám si dole okuliare a budem čeliť výzvam....
