Tie maličké kamienky ma tak hrozne tlačia. Necítim bolesť. Tlačia ma na duši. Tie úlomky tejto skaly mi pripomínajú úlomky mojej duše. Naozaj som len malým kúskom skladačky? Naozaj tu nič neznamenám? Ale prečo? Prečo toto všetko? Prečo som prežil to, čo som prežil? Prečo som teraz tu a premýšľam nad budúcnosťou? Prečo sa mi niekedy zdá taká čierna. Pochmúrna. Prečo si myslím, že sa obloha zatiahne mrakmi a ja už nikdy neuvidím slnko? Slnko v podobe jej tváre? Jej úsmevu? Prečo mi na nej tak záleží?
Nič nevie. Stále nič nechápe. Radšej ju budem chrániť. Aj tak to nechce počuť. Aspoň teraz. Má svoje problémy.
Bojím sa. Že o ňu zas prídem. Bojím sa, že stále budem blúdiť dokola. Bez cieľa. Bez vnútorného pocitu utíšenia. Ale mal som ju vôbec niekedy? Záležalo jej niekedy na mne? Neviem. Neviem nič.
Vydržím? Určite. Ale dokedy? Nič ma nerozhádže. Prežil som aj horšie veci. A som im vďačný. Aj jej som vďačný. Aj za tú bolesť. Ďakujem. Chýbaš mi.
Zistil som,že som sám. Úplne sám zatvorený v nejakej čiernej pivnici. Ako keby ma stále naháňal ten čudný pocit. Taký ten, čo vám nedá spávať. Mne nedáva spávať už dlho. Ešte to vydržím. A potom sa vyspím. V chladnej tráve, pod nočnou oblohou. S myšlienkami o mne, o nej, o všetkom. Neviem. Už naozaj neviem. Nič ma netrápi. Mal by som byť spokojný. Nebáť sa. Bojím sa. Ale už nie sám seba. Konečne sa nemusím báť pozrieť sa do zrkadla. Už tam na mňa nebude zírať tá príšera s tými najhoršímmi myšlienkami. Už tam nebude len prázdna ľudská schránka potulujúca sa svetom, snažiac sa spĺňať všetky kritéeriá ľudskosti a pritom rozsievať strach. A hrôzu. A predsa sa stále bojím.
Sám seba? Sklamem? Možno. Ale nezáleží, čo bude. Sklamal som. Sám seba. Prečo som slabý? Prečo sa mi svet stráca za ružovým závojom? Prečo sa mi zahmlieva pred očami?
Tak by som sa chcel nadýchnuť čistého horského vzduchu. Nepočúvať nič. Ani vlastné myšlienky. Len tak ležať a dívať sa na putujúcich majstrov na oblohe. Donekonečna. Stále dokola.