Mañana, Mañana... To bol môj postoj, čo ma naučili chalani vo Venezuele. Nič neriešiť. Kašľať na to. Len sa zabávať. Dáme si siestičku? Jasné, pohodka. Everything is mañana. Odlož to kľudne na zajtra. Neutečie ti to. Radšej sa zabav. Už to neviem. Neviem relaxovať. Všetko robím, kvôli niečomu. A väčšinou je to kvôli nim. Ona a choroba. Ona mi pripomína horu. Grandess Jorasess... Tá ma tiež pokorila. Nepustila ma k sebe.
Čo mi pripomína choroba? Tiež horu. Strmé svahy. Strach. Praskliny medzi sérakmi ľadu. Nevládzem. Na všetko kašlem. Iba na ne nie. Musím. Musím na ne myslieť. Neviem prečo. Asi, lebo sú to moje životné komplexy. Začarované kruhy. Neverending story. Jebem na to. Kašlem na všetko. Kašlem na život.
Z úst mi tiahne. Hnilobný chorobný zápach. Chce sa mi cvičiť. No nevládzem. Som slabý ako mucha. Návaly tepla sa striedajú s návalmi zimy. Idem sa osprchovať.... Možno aj pocvičím....
