Už zase sa to vracia. To, čo ma týralo pred dvoma rokmi. Nie, už nechcem. Nechcem byť chorý. Nechcem navštevovať nemocnice, i keď možno raz (ak sa všetko podarí) budem tam zamestnaný. Nechcemtú ukrutnú bolesť hlavy, ktorá ma zráža na kolená. Nie, netýrajte ma.
Sedím na seminári z literatúry. Zdá sa, že to celkom viem. Bolí ma hlava. POzerám na profesorku. Začína sa mi kúsok ztrácať z dohľadu. Pozriem von oknom. Vystrašene dýcham. Zase je to tu. Blackout. Našťastie len taký slabulinký v podobe hmly. Neviem sa sústrediť. Spolužiačka sa mi smeje, že som zle odpovedal na otázku, ktorú som si nechal dvakrát prečítať. Ja som ju nezachytil. Proste nevedel som zdvihnúť moju koncentráciu. Musel som na to myslieť. Na blackout. Na mňa, tlačenom na lôžku v nemocnici. Vidím len ako sa mi mihajú svetlá. Pravidelne sa striedajú až je to divné. Naskočí mi obrázok ihiel. Nie, už nechcem. Nebolia, ale bolo ich už veľa. Celý chrbát a krk ma rozbolia. Musím na to myslieť. A myslím na ňu. Myslel som si, že som na ňu zabudol. EE.. Vracia sa mi do mozgu ako bolesť. I keď som sa ju pokúšal vyhnať všeličím. Alkoholom, knihami, hladovkou, spánkom, premýšľaním, hudbou. Proste všetkým. Stačí zlomový okamžik a je tu zas. Tajomná, nikým nerozoznateľná, vtierajúca sa do mojej pamäte. mal by som so sebou dačo robiť. Oddych mi pomôže. Aspoň dúfam. Ale ako tak premýšľam, neoddýchnem si ešte veľmi dlho. Veľmi dlho.
Hráme futbal. Po dlhom čase sa zase vykričím, vybehám. Ukľudním. Kľačím na štyroch. Naplo ma. Bože však mi tak dlho nič nebolo. A teraz sa to vracia? EE... Avšak slabosť mi dokazuje, že je to tu. Predýcham to. Len, aby to ostatní nezistili. VStávam. Točí sa mi hlava, ale už je dobre. Aspoň dúfam. Cestou domov to zalejem pivom a možno pôjdem spať. Možno... Možno aj tá pliaga sama oddíde. Minule odišla....
