Nedeľa sa tiež vyvýjala sľubne. Ráno som vstával skoro, bo bolo treba tú namiešanú klobásu naplniť. Tak sme skoro 2 celé hodiny plnily vynikajúco voňajúcu klobásovú zmes. Potom, absolútne zmorený únavou z predošlého dňa, som sa pomaličky dočmochtal na gauč a spal. Slastné ďalšie dve hodinky spánku! Avšak žalúdok, ktorý sa zúfalo snažil rozložiť aj poslenú zbytky kyseliny chlorovodíkovej, zíval absolútnou prázdnotou. A dal to patrične najavo! Prinútený vstať a s potrebou dôjsť na záchod som fakt nepočítal. A tak so zlepenými očami a knihou v ruke som sa preteperil krížom cez dvor na záchod. Cestou mi už moja láska Astorko pripomínal, že ešte nejedol a pýtal si svoj denný prídel pohybu. Chôdza do kuchyne, príprava žrádla, vypitie ranného hrnčeka kakaa a zobratie mojej "motorovej myši" na prechádzku. Po sobote som to, čo som zvykol behávať, len prefučal pomalým krokom. Ešte nejaká práca a zase šups do postele. S absolútne geniálnou náladou, ktorú mi ešte zdvihla asi hodinová hra s Astorom. Jaj, či ho len ľúbim...
Cesta domov, vyzlečenie do spodného prádla mi konečne zase pripomínali kontakt s web-civilizáciou. Akurát ten pach, či skôr smrad, čo sa šíril z mojej pokožky ma kúsok vracal späť k pocitu, že by som sa mal ísť čo najskôr osprchovať. Dlhá, horúca sprcha mi vrátila späť všetky sily. Nielen fyzické, ale aj vnútorné.
Myslel som na ňu. Stál som lakťami opretý o stenu, voda mi stekala po vlasoch na chrbát a stúpajúca para vytvárale neuveriteľné teplo, ktoré mi prehrievalo telo. Avšak myšlienka na ňu ma mrazila. Fyzická práca mi ju vyhnala z hlavy, ale prvá chvíľka oddychu a ona sa mi nasťahovala do hlavy späť, ako hmla ťahajúca sa ráno od rieky. Hmlisté boli aj spomienky na ňu.
Prenasledovalo ma nutkanie napísať jej. Veselá a voľná konverzácia sa zo školy zvrtla na tému, prečo som smutný, že nejde do Brna.
"Mám ti povedať pravdu? Mám ti povedať, čo cítim? Mám zo seba spraviť blbca?"
"Nie, radšej nie. Teraz to nechaj tak."
Mal som sto chutí jej napísať, že to potom nechám tak asi do konca života, ale kdesi hlboko dúfam, že jej to raz budem mať šancu povedať. Naplné hrdlo a priamo do očí.
