Už nikdy mi nezazvoní telefón a na druhej strane budeš ty. Už nikdy spolu nebudeme na jednom lane zdolávať nielen prekážky hôr ale aj života. Už nikdy mi nezavoláš, aby som prišiel, že si spravíme malý výlet. Už nie. Umrel si. A s tebou niečo zo mňa.
Nebol to obyčajný vzťah. Niektorí to nechápu. Všetko sme robili spolu. Zaujímalo nás, čo robí ten druhý a pritom sme si rozumeli aj bez slov. Stačilo, aby som zodvihol telefón, nepovedal ani pol slova a vedel si o čo ide. Zliezli sme spolu veľmi veľa. Hory nás spojili, hory nás rozdelili. Nezazlievam im to. Určite ani ty. Viem to. Lebo si rovnaký ako ja. Si ako moje dvojča. Mali sme toľko tajností a pritom z nás stačilo čítať ako z otvorenej knihy. Ale jazyk, ktorým bola tá kniha napísaná bol iba náš. Nikto ho nepoznal. Boli sme ako domorodé kmene. Vlastný jazyk, ktorí nikto nikdy nerozlúštil a príroda. To bol náš živel. To nás spájalo.
Vedel si o všetkých mojich problémoch. Vedel si o všetkom. Vedel si o nej, vedel si o mne. Všetko. Od mojich problémov až po najšťastnejšie chvíle môjho života. Bol si jediný, kto mal bol pozrieť, keď som mal problémy. Ty si bol ten, kto vedel, aj keď som ti nič nepovedal, čo mi je. Ty si ma poznal.
Mal som ťa rád. Už nikdy sa nestretneme. Už nikdy mi nezazvoní telefón. Už nikdy mi nepovieš, že všetko zase bude dobré. Už si preč. Bude mi tu smutno. Je mi smutno, že som sa nerozlúčil.
Budú mi chýbať naše výlety. Naše dlhotrvajúce nočné bezsenné rozhovory v jednom stane.
Mal som ťa rá priateľu.
Sľubujem, že nezabudnem...
Ďakujem ti za všetko...
