Všetko bolo pripravené. O pár minút mala byť doma. Dom povysávaný, všade poupratané. Na stole sviečky, pripravené na okamžité zapálenie v prípade jej skoršieho príchodu. Skontroloval som mäso v rúre. Robil som moju špecialitku, ktorú tak milovala. A ja som miloval ju. Bola pre mňa všetkým.
Želal som si, aby si dnešný deň pamätala, ako najkrásnejší deň v našom spoločnom živote. Bývali sme spolu dlho. Pre spoločnú domácnosť sme sa rozhodli už na výške, avšak iba teraz sme si mohli dovoliť naše naozajstne vlastné hniezdočko lásky. Miesto, kam by ktokoľvek a kedykoľvek prišiel a cítil by, že tam žijú dve milujúce osoby. Ale asi to nebolo tak....
Jej rýchly príchod z práce ma síce trošku zaskočil. Ale ja som bol predsa pripravený. Ešte raz som všetko skontroloval, či je na správnom mieste a nabehol som ku dverám. Kľúče šramotia v zámke. Nahodím široký úsmev a čakám na jej výraz. Otvorí dvere a iba vtedy som si všimol, že vonku leje. Voda jej tiekla po jej krásnych vlasoch a rozmývala jej maskaru. Do rúk mi hodila jej mokrý kabát, vyzula si lodičky a bežala do kúpelky. Ani len rýchlo vtlačený bozk na tvár. Nič. Hovorím si, že sa len proste rýchlo bežala prezliecť, nech neprechladne. Vyzdobený stôl v kuchyni si isto ani nevšimla. Vrátila sa o chvíľku. Ružový župan a domáce papuče. Uterákom si sušila vlasy. Vlasy, ktorých vôňu som poznal naspamäť. Vlasy, ktoré som hladieval v posteli, keď pokojne spala a ja som sa strachoval o našu budúcnosť. Vlasy, ktoré som miloval. Zvídavo pozrela na mňa, zodvihla obočie a tým jej geniálnym pohľadom sa ma pýtala, čo som zase naplánoval. Tak som ju pozval k večeri. So šarmatným úsmevom, samozrejme, som jej nalial víno. Cabernet sauvignon, jej obľúbené. Stlmil som svetlo tak, aby sviečky navodzovali príjemný romantický večer. Vybral som mäso z rúry, naservíroval ho aj s jej obľúbenými americkými zemiakmi. Mne tá večera chutila. Jej asi tak isto. Však to možno bola jej prvá tuhá, normálne varená strava dnešného dňa. Z chladničky som vytiahol 2 misky Pfan-phi-douf, jej najoľúbenejšieho dezertu. Pomaly dojedla. Čakal som na tento okamžik celý čas, čo sme sa spoznali.
Vstal som. Obišiel som stôl a vedľa nej som si kľakol na koleno. Vytiahol som z pravého vrecka mojich nových nohavíc, kúpených práve pre tento večer, krabičku. Takú obyčajnú, avšak v živote veľa ľudí veľmi významnú. Nezáležalo, aký šperk ukrývala, stačilo, že existovala. Pozrel som sa na moju "celoživotnú lásku". Z tade, zdola, vyzerala ako hora. Ako východná stena Annapurny. Taká nedobytná a pritom taká krásna. Taká tajomná. Priťahovala ma nejakou tajomnou silou. Bola to láska? Možno; asi. A potom som sa zhlboka nadýchol a pozrel jej uprene do očí. Zbadal som v nich niečo malé ligotavé. Bola to slza. Nie slza šťastia. To som nanešťastie nepochopil hneď. Všimol som si mierne pokyvovanie jej hlavy do strán. Brada sa jej zvraštila v nejakom úškrne, ktorý je tak typický pre ľútostivý plač. Ona neplakala kvôli tomu, že bola šťastná. Ona neplakala kvôli sebe. Ona plakala, lebo stále nemohla uveriť, že som taký blbec. Teraz ju tu žiadam o ruku a ona ma už pár mesiacov ťahá za nos. Vtedy som tie slzy nechápal. Ale dnes, keď sedím v "našom" obrovskom dome, pred "naším" spoločným televízorom na "našom" gauči úplne sám a ona je niekde v Austrálii (alebo v Karibiku, alebo v Nórsku - je to úplne jedno kde), tak si uvedomím, že bol fakt blbec, že som tú večeru robil podľa jej predstáv....
